1968 bez emócií. Andrej Fursov o „Pražskej jari“. Zabudnutý film KGB. Nikolaj Starikov o zaujímavostiach invázie. O čo išlo z hľadiska globálnej politiky?
„Československo bude obsadené, nech by kvôli tomu mala vypuknúť hoci aj 3. svetová vojna“ - maršal ZSSR Grečko.
Prológ
So súhlasom redakcie a čitateľov sme sa rozhodli pokračovať v predkladaní „pohľadu spoza opony“, materiálov, skoncipovaných na základe akademických prác súčasných ruských historikov a sociológov, o ktorých sa stova niekedy dopočujeme v oficiálnych médiách, hoci práve oni vo veľkej miere formujú terajšiu aj budúcu verejnú mienku v Ruskej Federácii. Niektoré ich publikácie na tématiku, súvisiacu s Československom, sa nám zdajú pozoruhodné a vhodné na oboznámenie našich čitateľov. Predovšetkým chceme podotknúť, že nám nejde o héroizáciu ani demonizáciu udalostí roku 1968, ale predovšetkým o zistenie logicky zdôvodniteľnej príčiny, prečo sa odštartovala séria udalostí, známych ako Pražská jar. Zároveň sa chceme pokúsiť na amatérskej úrovni skoncpivať udržateľné vysvetlenie pre túto udalosť, ktorá by nebola vnútorne ani navonok konfliktogénna, rozporuplná či „nespravodlivá“ pre ktorúkoľvek stranu. Pretože pravda, a len o ňu nám ide, nemôže byť nespravodlivá. Skôr poučná. Konieckoncov, ako vravieval „Krstný otec“, nikdy nie je na škodu „pozrieť sa na seba cudzími očami“. Obzvlášť, keď besnenie oficiálneho mainstreamu z tohto dôvodu sa už nedá nazvať „normálnou investigatívnou žurnalistikou“, ale cirkusom šapitó.
Začiatok „Pražskej jari“
Na januárovom pléne KSČ roku 1968 bol odvolaný z funkcie jej prvý tajomník Antonín Novotný, ktorý bol v čele strany od 1953. Jeho nástupcom na poste tajomníka sa stal Slovák Alexander Dubček.
22. marca do Pražského hradu vstúpil nový československý prezident Ludvík Svoboda. Sovietska vláda túto zmenu vo vedení „bratskej krajiny“ prijalo spokojne, považujúc to za pokračovanie procesu destalinizácie a rehabilitácie skupiny perzekuovaných na začiatku päťdesiatych rokov politických dejateľov (tzv. „monsterprocesy“)
Zvolenie Dubčeka bolo podmienené nasledovnými okolnosťami. Počnúc rokom 1967 sa v československom vedení vyostril súboj medzi tými, ktorých na Západe volali „radikálmi“ (sami sa nazývali „progresivistami“), a „konzervatívcami“. Obidvom skupinám sa Dubček zdal byť neutrálnym centristom, ktorý dokáže usedieť na dvoch stoličkách.
30. januára 1968, vystupujúc na VII. zjazde poľnohospodárskych družstiev (JRD), Dubček ohlásil nevyhnutnosť demokratizácie socializmu a preskupenia všetkých spoločenskýcch síl krajiny. Avšak uplynulo ešte viac, než dva mesiace, kým sa reálne začala Pražská jar.
Budúca „šedá eminencia“ Dubčeka Zdeněk Mlynař (mimochodom, kolega Gorbačova v MGU (Moskovská štátna univerzita) a jeho spolubývajúci z internátu) toto „omeškanie“ procesu vysvetľuje jednoducho: prvé tri mesiace bolo nové stranícke vedenie pohltené jednou z najobľúbenejších úloh partajnej nomenklatúry – deľbou ministerských kresiel. Počas tejto doby sa procesy v spoločnosti odohrávali a rozvíjali v „automatickom“ režime. Silneli tí, ktorým sa málilo reformovať socializmus. Usilovali o jeho priamu demontáž, pričom sa ani veľmi netrápili mediálnym déguisement týchto snáh socialistickými heslami, o to väčšmi, že bola v podstate odstránená cenzúra.
Aby bolo jasno – cenzúra existovala vtedy v celom „civilizovanom“ svete, vrátane Západu. Neexistuje to, čo si havloidi a slniečkári vyfantazírovali v mokrých snoch, totiž – akési kryštáľovo čistá, transparentná, ľudskoprávna, a zároveň humánna, kultúrna, osvietená a ekonomicky prosperujúca západná demokracia. A miesto neustáleho nanucovania tohto „imaginárneho cudzieho vzoru“ pre nás – z ich pohľadu tupých slovanských untermenschov – by médiá a elity spravili lepšie, keby sa učili z vlastnej histórie a ponúkali vlastné rozvojové, politické aj civilizačné modely. Ak nechceme žiť podľa cudzích pravidiel, musíme si aktívne vytvárať vlastné… Pozn. prekl.
Už koncom marca ÚV KSSZ rozposlal partajnému aktívu zatvorený list, v ktorom sa hovorilo o nebezpečenstve, ktoré hrozilo socialistickému hnutia v dôsledku tendencií a vývoja v ČSSR. Osobitne sa zdôrazňoval geopolitický a systémovo-historický aspekt celej záležitosti: «Udalosti v Československu sa snažia využiť imperialistické kruhy pre destabilizáciu spojenectva ČSSR so ZSSR a inými bratskými socialistickými krajinami“.
23. marca počas stretnutia členov Varšavskej zmluvy v Drážďanoch musel Dubček vysvetľovať Brežnevovi, Gomulkovi, Ulbrichtovi a Živkovovi československé udalosti, a podarilo sa mu ich viac-menej ukľudniť. Dubček, ako aj iní „centristi“, skutočne nechcel kardinálne meniť socializmus v Československu, zrejme ho uspokojoval model kadárovského typu v Maďarsku – istá liberalizácia médií, umenia, avšak pri zachovaní moci nomenklatúry s odtiaľ vyplývajúcimi privilégiami, rozvoj v rámci sovietskej politiky. Dubček budoval svoju kariéru ako absolútne prosovietsky činiteľ. Ukážkovou je jeho prvá reakcia na inváziu sovietskych vojsk do ČSSR – slzy. Pomedzi slzy sa mu podarilo zamrmlať niečo v zmysle: „Ako sa tak mohli voči mne zachovať, veď som robil všetko v mene spolupráce s nimi“.
Brežnev, zo svojej strany, mal opačný pohľad na vec: „Dôverovali sme mu, a on nás podviedol“. Pravdu mali obidvaja – skôr či neskôr musel nesamostatný politik („centrista“) Dubček spraviť chybu a prichýliť sa k jednej z dvoch strán, v závislosti od toho, kto naň silnejšie tlačil. Na konci marca 1968 tlak „progresivistov“ – Šíka, Kriegela, Smrkovského, Goldstueckera a i. – značne zosilnel, čo bolo reflektované v uverejnení „Akčného programu KSČ“.
V „Programe“ sa hovorilo o tom, že ČSSR má svoju vlastnú cestu k socializmu, že jeho budovanie je nemožné bez otvorenej výmeny názorov a demokratizácie celej spoločensko-politického systému. V takých podmienkach strana nesmie nanucovať svoju moc, vystupuje nie ako riadiaco-spravujúca sila, ale slúži výlučne účelom slobodného, progresívneho socialistického rozvoja.
Program vyslovoval podporu činnosti rozličných verejno-politických klubov, vzniknutých v ČSR, – „Klubu 231“ (spomedzi jeho 40 tisíc členov bolo nemálo ne-komunistov, dokonca antikomunistov, podľa ktorých je „dobrý komunista – mŕtvy komunista“), „Klub angažovaných nestraníkov“. Začala sa reorganizovať sociálno-demokratická strana. To znamená, že na program sa dostala otázka viacstraníckosti. Čoraz aktívnejšie zneli hlasy, žiadajúce zintenzívnenie vzťahov so Západom, o vystúpení zo zóny sovietskeho vplyvu. Mnohé z toho, čo súviselo so ZSSR (a taktiež s komunizmom a Rusmi vo všeobecnosti), sa začalo diskreditovať a osočovať. Ľudí, ktorí neboli pripravení k tak rozsiahlym reformám v rámci socializmu a nevedeli si predstaviť ČSSR mimo Varšavskej zmluvy, začali „nálepkovať“ a „škatuľkovať“ ako „konzervatívcov“, „reakčníkov“ a „stalinistov“. Centristická vláda do týchto procesov nezasahovala, zatiaľ čo „progresivisti“ ich podporovali s veľkým elánom.
Horúce leto
Od polovice júna začala sovietska„Pravda“ kritizovať jednotlivých členov KSČ ako „revizionistov“. 27. júna „obžalovaná strana“ uštedrila odvetný úder. V novinách „Literární Listy“ bol uverejnený dokument s názvom „2000 slov“, ktorý obsahoval výzvu k masám na podporu „progresivistom“ v boji s „konzervatívcami“ a „stalinistami“.Dubček a predseda federálnej vlády Černik charakterizovali „2000 slov“ ako neadekvátny času dokument, plný zveličení, avšak priznali, že autormi „výzvy“ hýbu pozitívne pohnútky. Bola a je to obľúbená taktika „centristov“: „aj našim, aj Vašim“, niečo podobné bolo možné vidieť v sovietskom vedení počas gorbačovovskej perestrojky.
Úplne inak ohodnotilo „2000 slov“ vtedajšie sovietske vedenie. Článok v „Pravde“ z 11. júla charakterizoval predmetný dokument ako pokus „diskreditovať“ KSČ pod maskou „demokratizácie“. Sily, stojace za manifestom „2000 slov“, sa kvalifikovali ako kontrarevolučné, zradnejšie a nebezpečnejšie, než tie, ktoré zorganizovali antikomunistické povstanie v Maďarsku roku 1956. Bola to očividné „napomenutie“ československému politickému vedeniu.
14. júla sa vo Varšave konalo mimoriadne stretnutie vedenia krajín Varšavskej zmluvy, pričom – k všeobecnému prekvapeniu – bez účasti predstaviteľov ČSSR. Neskôr jeden z Gomulkových tlmočníkov, ktorý utiekol na Západ, rozpovie, že československí predstavitelia jednoducho odmietli do Varšavy pricestovať. Súčasne s tým Tito a Ceaucescu vystúpili s podporou KSČ, podčiarkujúc pritom, že všetko, čo sa odohráva v ČSSR, je vnútornou záležitosťou tejto krajiny.
19. júla „Pravda“ zverejnila správu o tom, že v ČSSR sa našli americké zbrane pôvodom z Nemeckej spolkovej republiky. Interpretovalo sa to ako ďalší dôkaz „zákerných plánov amerického imperializmu a západonemeckého revanšizmu“. „Pravda“ skonštatovala, že ČSSR je nedostatočne chránená pred Západom.
Bolo to ešte jedno „pokarhanie“ dvojitého významu – Čechoslovákom a Západu súčasne. Niektorí dokonca predpokladajú, že práve 19. júla bolo rozhodnuté o invázii. Odvážime sa predpokladať, že sotva, pričom na potvrdenie našich pochybností využijeme memoáre Markusa Wolfa, šéfa rozviedky NDR:
Čo sa týka júla, jedná sa najskôr o upresnenie detailov plánu, ktorý sa vypracovával od apríla pre každý prípad, vrátane najhoršieho.
Pripomenúť v danej súvislosti, že sotva by sa dal do pohybu tak veľký mechanizmus vrátane plánovacích oddelení sovietskej armády, keby nehrozilo reálne nebezpečenstvo. Na margo „vierohodnosti“ správ v oficiálnej sovietskej „Pravde“ ohľadom objavených skladísk amerických zbraní.
O tom, nakoľko kontinuálne sa sovietske vedenie snažilo urovnať otázku v politickej rovine, želajúc sa vyhnúť vojenskému scenáru, svedčia aj rokovania v Čiernej nad Tisou – samotný fakt, že sa rokovania konali, ako aj to, ako prebiehali.
Iniciátorom vystúpilo sovietske vedenie, keď pozvalo prakticky celú vládu ČSSR v plnej zostave. Rokovania napredovali ťažko – v istom okamihu dokonca Čechoslováci demonštratívne opustili rokovaciu miestnosť, a sovietske vedenie bolo nútené premiestniť sa do špeciálneho Dubčekovho vagónu. Po štvordňových rokovaniach sovietska delegácia dostala uistenia Čechoslovákov o ich vernosti socialistickému táboru (predstavitelia ČSSR sa skutočne nepokúšali opustiť Varšavskú zmluvu, ako to urobilo vedenie Maďarska v roku 1956), a súhlasila, že Čechoslováci môžu budovať socializmus po svojom.
Následne sa obe delegácie premiestnili do Bratislavy, kde bolo pripravené spoločné komuniké. Budova, v ktorej sa pracovalo, bola obkolesená davom, ktorý vykonával psychologický nátlak predovšetkým na sovietsku delegáciu. 3. augusta bolo komuniké podpísané. Jednalo sa v skutočnosti o ústupok zo strany ZSSR, pretože v komuniké bolo zakotvené právo ČSSR uskutočňovať reformy tak, ako samo považuje za správne, dodržiavajúc pritom všetky záväzky vo vzťahu k Organizácii Varšavskej zmluvy (ďalej – OVZ).
Sovietske vedenie šlo na ústupky „centristom“, a tým pádom aj „progresivistom“, aby sa predišlo vojenskému riešeniu, nehľadiac na to, že vo vedení KSČ bola vcelku početná skupina, pripravená pripraviť „dubčekovský tím“ o moc za podmienky sovietskej pomoci. Ako rozprával roku 1989 Vasil Biľak (roku 1968 prvý tajomník slovenskej komunistickej strany), 3. augusta devätnásť vysokopostavených straníckych funkcionárov na čele s Biľakom tajne poslali Brežnevu list s prosbou poskytnúť vojenskú pomoc vo veci zvrhnutia Dubčeka.
Na tom je vidieť, aký veľký bol rozkol v československej spoločnosti a jej vedení, nakoľko veľké boli v hre stávky.
„Biľakovci“ navrhovali uskutočniť obsadenie ČSR 19. augusta, keďže 20. augusta sa malo Prezídium ÚV KSČ zísť posledný krát pred zjazdom slovenskej komunistickej strany 23. augusta. Túto stranu 19 signatárov považovalo za kontrarevolučnú. 3. augusta s tým ZSSR v Bratislave nesúhlasil, predpokladajúc, že otázka je zatvorená. 5. augusta „Pravda“ nazvala bratislavské komunké zničujúcim úderom na adresu plánov imperialistov, predpokladajúc, že nehľadiac na ťažkosti, sa problém podarilo vyriešiť.
Avšak sovietski lídri sa radovali priskoro: čím aktívnejšie dubčekovské vedenie pracovalo na dosiahnutí kompromisu so ZSSR, čím nižšie klesal stupeň napätia v ich vzťahoch, tým silnejší bol tlak na „centristov“ zo strany „progresivistov“ vnútri KSČ a na vedenie KSČ celkovo – zo strany nestraníkov a prevažne antikomunistických síl. Sovietska pozícia na rokovaniach, váhanie vedenia ZSSR a iných krajín OVZ boli interpretované týmito silami, ako aj „progresivistami“ ako slabosť, ako pripravenosť ísť na ústupky a neochotu použiť silu. Toto je uvažovanie provokačné a deštruktívne, ktoré je plne na zodpovednosti „sionistickej“ frakcie v KSČ, ako o tom svedčia materiály KGB. (viď koniec článku – pozn.prekl.)
Naviac, vedenie ČSSR predpokladalo, že sympatie Západu sa nevyhnutne materializujú v podobe tvrdej protisovietskej rétoriky USA v prípade silových akcií zo strany ZSSR (napríklad, vyhlásenie USA o ČSSR ako o „rovnako dôležitom regióne, ako Západný Berlín). „Tí, ktorí v sebe živili podobné nádeje, – poznamenal k tomu Markus Wolf, – úplne ignorovali reakciu USA na udalosti 17. júna 1953 (v Berlíne), na „maďarskú jeseň“ 1956 a na výstavbu (berlínskeho) múru roku 1961“.
Každopádne sa v Prahe a iných veľkých mestách šírili chýry typu „Západ nám pomôže“ v prípade vyhrotenia situácie. A Česi uverili, úplne zabudnúc na lekciu Mníchova, kedy Anglosasi a Francúzi ich elementárne nechali v štichu, odovzdali do rúk Hitlera, aby fuehrerovi zabezpečili vynikajúce východzie stanovište a vojensko-priemyselnú základňu pre inváziu do ZSSR. Roku 1968 sa Západu podarilo inšpirovať časti partajnej elity a intelektuálom presvedčenie, že im pomôže, vytrvalo provokujúc vyhrotenie vzťahov medzi ČSSR a ZSSR. Záujmy Čechov ani Slovákov Západ nezaujímali, poslední sa akurát druhýkrát stali výmennou mincou v pokračujúcom globálnom súboji medzi kolektívnym Západom a historickým Ruskom.
Akonáhle boli v Bratislave dosiahnuté dohody o tom, že ČSSR môže napredovať svojou, „treťou cestou“, nekompromitujúc v princípe socializmus a svoje členstvo v OVZ, prudko sa zintenzívnili dobre organizované demonštrácie, apelujúce na vedenie krajiny, aby sprísnilo kurz voči ZSSR, k zneutrálneniu ČSSR, čoraz častejšie sa ozývali antikomunistické prehlásenia.
Mohli snáď organizátori demonštrácii nechápať, že tým sabotujú kurz straníckeho vedenia smerom k reformám, na budovanie „socializmu s ľudskou tvárou“ práve vtedy, kedy sa Dubček so súdruhmi dohodli so sovietskym vedením a získali ich súhlas s „demokratizačným procesom“? Isteže nie.
Mohli snáď organizátori demonštrácii nechápať, že zvyšujúc antikomunistický a antisovietsky grádus rétoriky na námestiach a v médiách, vlastne pripravujú pôdu pre vyslanie vojsk do Československa? Pravdaže nemohli. A to znamená, že táto „progresivistická“ skupinka a jej „agenti“ v médiách a inde jednali vcelku vedome (viac v závere – pozn. prekl.)
16. augusta sa mnohé československé noviny sťaby mávnutím čarovného prútika doslova zbláznili. Začali v čoraz drzejšej forme požadovať od politického vedenia prehĺbenú liberalizáciu, tón článkov sa stával čoraz vyzývajúcejším a antikomunistickým. Dá sa povedať, že 16. august sa stal svojráznym Rubiconom – sovietskemu vedeniu svitlo, že československé vedenie úplne stratilo kontrolu nad situáciou a existuje reálna možnosť zmeny vlády.
„Pravda“ okamžite vyzvala Dubčekov tím k tomu, aby v krajine „organizoval elementárny poriadok“, zamedzil spoločenským excesom a zabezpečil splnenie toho, čo bolo zafixované v bratislavskom komuniké. Márne.
18. augusta bolo v takej situácii sovietskym vedením prijaté rozhodnutie o realizácii operácie „Dunaj“ – vyslaní vojsk do Československa. Maršal Grečko, ktorý v ten deň zhromaždil celé vrchné velenie ozbrojených síl Sovietskeho Zväzu, povedal nasledovné: „Práve som sa vrátil zo zasadania Politbyra. Bolo prijaté rozhodnutie o vyslaní vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Československa. Toto rozhodnutie bude uskutočnené, nech by kvôli tomu mala vypuknúť hoci aj Tretia svetová vojna“.
No comments:
Post a Comment