Friday, May 20, 2016

Obraceči

Koniec vojny prial obracačom kabátov

Nastal krátky, prechodný čas nikoho, čas obracania kabátov, píše Ján Rozner v spomienkovej knihe Noc po fronte. Krátko predtým zbadal v prítmí protileteckého úkrytu neznámeho muža, ako si horúčkovito vyzlieka gardistickú uniformu, aby vzápätí vyšiel na svetlo už v civile. V tej chvíli prestal slovenský štát pre nás existovať, dodáva autor. V meste síce boli ešte Nemci, ale v diaľke už bolo zreteľne počuť kvílenie kaťuší.
Červená armáda
Červenú armádu v uliciach Bratislavy vítali aj prestrojení gardisti a konfidenti gestapa.
Autor: 
Rozner to vidí akoby zvonku, stoicky, optikou pozorovateľa dejín. Aktívny účastník občianskeho protifašistického odboja Vladimír Žikeš vníma ono sebazáchovné a zároveň zištné prebehlíctvo na druhú stranu barikády v hodine dvanástej – alebo už aj po nej – zvnútra, a preto oveľa emotívnejšie i bolestivejšie.
„Krysy vypochodovali zo všetkých dier, ako keby tie strašné predchádzajúce roky zachovali iba ich, čoby zachovali – ako keby si ich vypestovali,“ spomína Žikeš na prvé mierové dní roku 1945. „Na obzore sa začali črtať možnosti funkcií, kariér, moci a koristi. Charaktery sa ohýbali, chrbtice mäkli, morálne zábrany sa lámali a padali.“
Včerajší velitelia gardy a poprední ľudáci sa zrazu hlásili do KSS alebo do Demokratickej strany. A sekretariáty oboch, vlastne nateraz jediných slovenských vládnych strán, začali súťažiť, ktorá viac týchto duší uloví. Namiesto tribunálu pre kolaborantov a exponentov režimu ich potichučky prevádzali do svojich partajných košiarov. Samozrejme, nie všetkých (tí, čo boli predtým najviac na očiach, museli zmiznúť v prepadlisku dejín), mnohých však istotne. „Vojnu sme síce vyhrali, ale mier začíname pozvoľna prehrávať,“ povedal si vtedy nejeden antifašista.
Bratislavčan Leo Kohút bol po návrate z koncentráku šokovaný z toho, kde všade – v akých hlbokých kreslách a na akých vysokých stoličkách – nachádzal prisluhovačov bývalého režimu. Bol to dôsledok zníženej ostražitosti víťazov, ktorí prepadli mierovej eufórii? Alebo už výsledok ich politickej skorumpovanosti? Možno bolo všetko jednoduchšie a hlavnú úlohu tu zohralo ono príslovečné odpúšťanie si hriechov navzájom a poskytovanie si vzájomných služieb i protislužieb.
A vari to ide aj ináč na malom Slovensku, kde každý vidí tomu druhému do hrnca a každý s každým sa pozná už od školských lavíc?
Ešte aj v roku 1960 – pätnásť rokov po vojne – bolo medzi členmi Komunistickej strany Slovenska takmer 3 250 bývalých regionálnych funkcionárov HSĽS a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Uvádzala to tajná správa, ktorú si vyžiadalo od ministerstva vnútra ústredie KSČ. Väčšinou prebehli „na druhú stranu“ hneď po vojne, ďalší si tam našli cestičky po februári 1948.
Pozor na priveľkých horlivcov!
Už 15. mája 1945 dal vtedajší druhý muž v KSS Gustáv Husák – viedol v tom čase rezort vnútra na Slovensku – pokyn „pochytať ukrytých fašistov a gardistov čo najskôr, aby súdy mali koho súdiť“.
Jeho nariadenie malo však dodatok: „Nebudeme a nechceme sa dotýkať drobných ľudí, ktorí boli v HSĽS a HG, pokiaľ sa neprevinili proti národu a jeho záujmom.“
Správne a logické rozhodnutie, veď ľudácka štátostrana mala 300-tisíc členov, všetkých predsa nepozatváraš. Bolo však vecou subjektívneho výkladu, kto je „drobný“ a čo znamená „previniť sa proti národu“. V tejto situácie veľa záviselo od úsudku a charakteru tých, ktorí mali rozlišovať medzi veľkými, väčšími a malými rybami v „zradcovskom“ a „kolaborantskom“ rybníku. Koho z neho napokon vyberú a koho nechajú pokojne plávať…?
Uvedený problém dozrel ešte pred úplným oslobodením Slovenska spod nemeckej okupácie. Nezabúdajme, že vo východoslovenských okresoch pôsobili komandatúry Červenej armády a miestne národné výbory už od februára 1945, v Košiciach sídlila Národná rada.
Koncom februára posiela Žikeš z Košíc tajnú depešu Edvardovi Benešovi, ktorý sa v Londýne práve pripravoval na nadchádzajúce moskovské stretnutie so Stalinom. V deviatich bodoch radí prezidentovi, čo by mal naisto prerokovať s najvyšším sovietskym vodcom. „Treba vyriešiť otázku kompetencie NKVD na oslobodenom území,“ píše v bode 4. „Stáva sa, že tí, ktorí kedysi udávali našich ľudí gestapu, sú teraz udavačmi pre NKVD.“
Ba stávalo sa, že ich zásluhou boli odvlečení do sibírskych gulagov aj mnohí nevinní ľudia alebo dokonca antifašisti…
Jednotky armády osloboditeľky odišli z územia Slovenska domov koncom novembra 1945. Dovtedy tu mali výsadné práva, ich špeciálne útvary nadviazali úzke vzťahy s vybranými domácimi inštitúciami a skupinami obyvateľstva.
„Prvá garnitúra rodiacej sa vrstvy privilegovaných občanov so straníckou legitimáciou vládla pod ochranou Červenej armády takmer poslepiačky,“ pripomína Kohút. „A vyskytlo sa nemálo prípadov, keď za demižón vína, tri metre vlnenej anglickej látky alebo iného nedostatkového tovaru kdekomu vydali svedectvo o politickej spoľahlivosti.“
V tom čase si národné výbory a väčšie fabriky zriaďovali vlastné milície. Tvorili ich dobrovoľníci vyzbrojení ukoristenými zbraňami. Do mnohých prenikli bývalí gardisti. „Na niektorých miestach brali spravodlivosť do svojich rúk a vešali údajných kolaborantov bez toho, aby sa vec vyšetrila a uskutočnil riadny súdny proces,“ spomínal Anton Rašla, vtedy povereník SNR pre veci vojenské.
V záhorskej obci Sekule bolo cez vojnu vraj až 222 gardistov. Pamätníci tvrdia, že po vojne takmer všetci vstúpili najprv do Demokratickej strany a potom do KSS. Patrili medzi najzúrivejších zakladateľov jednotného roľníckeho družstva, ľudí doň hnali hlava-nehlava.
Stará múdrosť vraví, že najviac sa treba mať na pozore pred horlivými služobníkmi každého režimu. Prílišnou horlivosťou a „nadprácou“ akoby chceli zmazať vinu za svoje zlyhania a možno aj trestné skutky z predchádzajúceho obdobia.
Kto dal vyvraždiť Dobšinčanov
V chaose, ktorý zavládol po takej strašnej vojne, nebolo ťažké získať novú identitu. A komu sa vtedy chcelo zložito preverovať či kádrovať každého až do tretieho kolena?
V tejto trme-vrme sa presadil aj 28-ročný podporučík Karol Pazúr. Rodák z Krompách, pôvodným povolaním kníhviazač. Nepochádzal z najlepšej rodiny. Brata Júliusa odsúdili v roku 1932 za špionáž v prospech Maďarska, sestra sa v čase vojny stýkala s nemeckými dôstojníkmi a bola podozrivá, že donáša.
Sám Karol začal robiť kariéru už vo „farskej republike“, vstúpil do ľudovej strany aj do gardy, krátko pôsobil ako bankový úradník. Potom však dobrovoľne odišiel na práce do Nemecka a dokonca hral futbal za nejaké tamojšie mužstvo.
Po návrate to skúsil v slovenskej armáde, pobudol nejaký čas na východnom fronte, už tam zistil, že Hitler so svojou Treťou ríšou sa rúti do priepasti. Keď Červená armáda začala obsadzovať Slovensko, prudko zmenil orientáciu, pridal sa ku komunistom a k 1. českoslo­venskému armádnemu zboru. Ako dôstojník 17. pešieho pluku sa zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke v Prahe.
To sa už písal 18. jún 1945, vlak s rozjarenými vojakmi sa vracal z prehliadky do Bratislavy a zastal na železničnej stanici v Přerove. Obďaleč stál vlak s vracajúcimi sa evakuantmi, väčšinou z Dobšinej, ďalej z Kežmarku, Mlynice a Janovej Lehoty. Boli to prevažne karpatskí Nemci, ktorých ustupujúca hitlerovská armáda odsunula do Rumburku v českom pohraničí.
Pazúr počul nemeckú reč, a to mu stačilo. Počkal, kým sa zotmelo, zobral so sebou niekoľkých vojakov a vtrhol do susedného vlaku. To, čo v noci nasledovalo, sa už zapísalo do historických análov ako masaker na Švédskych valoch. Tak sa volá lokalita za Přerovom, kde dal Pazúr popraviť 71 mužov, 120 žien a 74 detí z tohto transportu. Najmenšie malo iba šesť mesiacov.
Do povojnových národných, alebo závodných milícií vstupovali dobrovoľníci bez osobitných previerok a brali spravodlivosť do svojich rúk.
„Ženy plakali, jedna držala v náručí až dve deti – ročné a asi trojročné a pri hrobe po slovensky prosila, aby najprv zastrelili deti a potom ju,“, porozprával o tragédií Alois Kubík, občan z obce Lovesice, ktorá susedí s Přerovom. Kubík bol jedným z dvadsiatich siedmich mužov, ktorých si Pazúr vyžiadal od starostu Lovesíc na vykopanie a zahrabanie masového hrobu.
Podľa historika Dušana Kováča patrí přerovský prípad medzi najtemnejšie stránky povojnových československých dejín. V júni 1947 sa ním zaoberala osobitná parlamentná komisia, o pol roka neskôr začal Pazúra, ktorého medzitým povýšili na nadporučíka, vypočúvať Rašla, v tom čase vrchný vojenský prokurátor v Bratislave.
„Bránil sa, že na Nemcov ho upozornil jeden ruský dôstojník, tvrdil, že sú to esesáci a preto ich vraj treba postrieľať,“ spomínal Rašla. „Pri vyšetrovaní však vyšlo najavo, že Pazúr si nič nepreveroval a jednoducho vykonal so zadržanými krátky proces.“
Prečo však dal pozabíjať aj ženy a deti? Vraj nevedel, čo si s nimi počať. Znalci lekári označili za pohnútku jeho činu „mravnú menejcennosť“. Predpokladá sa, že chcel takto zakryť vlastnú fašistickú minulosť.
Štrnásteho januára 1949 Hlavný vojenský súd v Prahe vyniesol nad Pazúrom rozsudok – sedem a pol roka straty slobody, von sa však dostal už v máji 1952. Vo väzení nadviazal podľa všetkého spoluprácu s ŠtB.
Rašla sa domnieval, že nad Pazúrom držali ochrannú ruku vplyvní známi z ministerstva obrany a štátnej bezpečnosti. Tí zariadili, že získal osvedčenie odbojára a v neskorších rokoch sa stal dokonca regionálnym funkcionárom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Na rôznych slávnostiach ho bolo vídať v parádnej uniforme, ovešaného metálmi.
Pazúr zomrel v roku 1976 na rakovinu. Nevedno však, kde je pochovaný a je záhadné, že sa nezachovala jediná jeho fotografia.
Horkýže mier, keď sa stále bojovalo
Ľudácke tiene v KSS a nad ňou – tak sa volá podnetná štúdia historika Jana Peška. Rozoberá prípady „utajených“ ľudákov v radoch komunistickej strany.
O niektorých sa v aparáte KSS vedelo, ale dočasu ich nechávali na pokoji. Mohli sa stať objektmi skrytého vydierania, dalo sa ťažiť z ich obrovskej horlivosti, boli súci na špinavú prácu…
Strana odhaľovala „zradcov“ a „zakuklencov“ v pravidelných kampaniach proti „vnútornému nepriateľovi“. Tak sa prišlo aj na Štefana Bašťovanského, ktorý to päť rokov po vojne dotiahol až na generálneho tajomníka KSS. Začiatkom roku 1952 sa však stal pre niekoho vo vedení nepohodlným. Zrazu vysvitlo, že zatajil svoju prihlášku do HSĽS a HG z roku 1940. Bašťovanský to priznal a ospravedlnil sa: „Zabudol som.“ Nasledoval rýchly pád. Potom samovražda…
„Paradoxné je,“ poznamenáva Pešek, „že aj Bašťovanský patril k tým funkcionárom, ktorí vyzývali k ostražitosti voči prenikaniu bývalých členov HSĽS a s ňou spojených organizácií do KSS.“
Protiklady sa však priťahujú, v tomto prípade ich spájal navyše totalitný duch. A tak ešte aj v roku 1960 zisťuje tajný prieskum len v bývalom Banskobystrickom kraji 198 exponentov ľudáckeho režimu s legitimáciou KSS. Dobrá príležitosť pre ďalšiu kampaň a zúčtovanie s úkladným nepriateľom, ktorý siaha na samé jadro moci robotníckej triedy.
Ale aký to bol mier, keď sa stále bojovalo?

No comments:

Post a Comment