Karl Schwarzenberg

Proč nebudu volit Karla Schwarzenberga?

Posted on Leden 16, 2013 by vlkp

 

 

 

 

 

 

46 Votes

V prvním kole jsem volil Jiřího Dienstbiera, kterého jsem považoval za druhého nejvhodnějšího kandidáta po Táně Fischerové, která však byla bez šancí. A také jsem psal, že mou noční můrou je, pokud ve druhém kole objevím kombinaci Zeman – Fischer – Schwarzenberg. Má noční můra se splnila. Teď už volba ve druhém kole není záležitostí srdce, ale volbou menšího zla. Nebo nejít k volbám vůbec, ale to asi řešení není.

Po počátečním šoku jsem začal přemýšlet, kdo by nejlépe reprezentoval zájmy ČR a mé. A nemyslím si, že by M. Zeman byl tím zloduchem z minulosti, jak nám jej líčí média. Bez ohledu na minulost opoziční smlouvy, kterou mu mám velmi silně za zlé. Ale Karla Schwarzenberga považuji za mnohem větší zlo. Proč?

napsal Gerd

1. Karel Schwarzenberg (dále KS) už dělal krytí tolika pochybným osobám, že musí být buď neskutečně hloupý (nepravděpodobné), naivní (nepravděpodobné), nebo totální lotr. Přikláním se k možnosti č. 3, protože kdo z nás by se soudil s adoptivní sestrou Alžbětou Pezoldovou o hrobku předků v Domaníně na Třeboňsku? Nebo proč se K. Schwarzenberg nepřihlásil o hroby předků?

2. Za každým krokem KS vykukuje přes rameno M. Kalousek. Dostávám osypky, že by tohle individuum chodilo na Pražský hrad a dávalo rady prezidentovi. Jakkoliv je pro něj jistě výhodné, aby našeptával, komu udělit amnestii. Václav Klaus by se mohl ďábelsky smát, jaká zvěrstva by mohl KS napáchat. Nynější amnestie Václava Klause by byla slabým odvarem proti záplavě amnestií tunelářů.

3. Češi jsou národem služtiček, kuchařek, kočí a lokajů, na rozdíl od většiny Moraváků. Tedy především lokajů. Imponuje někomu, že mu bude vládnout kníže? Monarchistům jistě ano. Rád bych ale připomněl, že stále platí zákon č. 61/1918, který vešel v platnost 18. prosince 1918 a kterým byly zrušeny šlechtické tituly. Podle § 6 zákona č. 243/1920 Sb. bylo s účinností od roku 1921 používání šlechtických titulů trestné.Změna zákona č. 61/1918 Sb. z roku 1936 (zák. č. 268/1936 Sb.) legalizovala možnost přijímat zahraniční aristokratické tituly, pokud mají oporu v zákonodárství příslušné země. Jenže Rakousko, d ruhá vlast Karla Schwarzenberga, zrušilo užívání šlechtických titulů 4 měsíce po České republice. Pak došlo k hromadě dalších novelizací, ale je zde zajímavé znění § 6 zákona č. 243/1920, který jmenuje peněžité tresty nebo tresty vězení od 24 hodin do 14 dnů pro osoby:

1. kdo úmyslně a veřejně užívá šlechtických titulů, erbů, řádů, vyznamenání, jež byly zákonem zrušeny, nebo kdo takovým způsobem hledí naznačiti své bývalé šlechtictví;

3. kdo v tisku někomu dává zákonem zrušený titul šlechtický.

Jenže tento zákon byl postupně zrušen, zejména už zmíněným zákonem č. 268/1936, a tak je možno titulovat Schwarzenberka titulem kníže zcela beztrestně. Naším prezidnetem tedy bude kníže! Tak čeští lokajové, když už titulovat, tak celým titulem Karl Johannes Nepomuk Josef Norbert Friedrich Antonius Wratislaw Mena Fürst zu Schwarzenberg!

Já mu ale kníže říkat opravdu nebudu, zůstanu plebejcem.

4. Že K. Schwarzenberk zajímavým způsobem interpretuje českou hymnu, k níž nezná slova, je úsměvné. http://www.youtube.com/watch?v=lZkjlJmTo9U Že nemá hlas mu nevyčítám, ale slova by znát mohl jako budoucí prezident. Třeba se je ale urychleně doučí, když to nepovažoval za nutné 20 let.

5. Pro mě neskousnutelný fakt je, že první dáma Therese Schwarzenberg je dcerou prominentního nacisty von Hardegg, který už v roce 1933 podporoval Adolfa Hitlera a byl vrcholným představitelem SA. Mimochodem, tahle informace setsakra rychle zmizela z internetu, ještě ráno 14.1.2013 byla dostupná, ale odpoledne už ne. PR specialisté Karla Schwarzenberga mají dlouhé prsty. Překvapuje mě ale možnost, smazat tuto informaci z Wikipedie, která dosud byla vůči takovým aktům imunní. Zde je vidět zcela záměrná manipulace voličů ve prospěch KS! Tehrese Schwarzenberg, rozenou Hardegg nikdy za první dámu nechci!!!!! Na internetu jsou k dispozici jen oslavné články na tuto dámu. Nehodlám jí vyčítat nacistickou minulost jejího papá Johannes Hardegg, ale takovou osobu na Pražském hradě? Naposledy snad za Heydricha! Ať zůstane v Rakousku! Našel jsme přesto jeden článek z roku 2008, který dosud unikl pozornosti cenzorů, a kde o Therese Schwarzenberg píší:

Hrabě Johannes Hardegg, Theresin otec, usazený na dolnorakouském zámku Ulrichskirchen, totiž patřil k přívržencům Adolfa Hitlera a podobně jako mnoho šlechticů očekával od nově nastolených poměrů ve třetí říši především osobní prospěch a výhody. Záhy vstoupil do nacistických organizací a dotáhl to až na führera SA, docházel také do Německého klubu založeného v roce 1908, v jehož stanovách ze třicátých let stojí: „Členy mohou být jen Němci árijského původu, kteří se hlásí k zásadám německého nacionálního socialismu.“
Therese se s minulostí svého otce vyrovnala s přímostí sobě vlastní: „Můj otec byl nacista,“ prohlásila bez vytáček.

Budiž jí připsáno k dobru, že otevřeně přiznává nacistickou minulost jejího otce. Ale diskvalifikuje ji to na post první dámy ČR, a to nevratně.

6. Jeho podnikání je také docela bohaté:

Mezi roky 1993 a 1996 byl členem představenstva izolářské firmy Sládek Group, a.s. (dříve Stavební izolace Kutná Hora, a.s.). V letech 1993 až 2010 byl spolumajitelem firmy Ringier Print s.r.o., dnes již zaniklé. Mezi lety 1994 a 2002 spoluvlastnil pohostinskou firmu Rybárna, s.r.o. Od roku 1997 do roku 2007 vedl firmu Lesní správa Orlík nad Vltavou, která byla roku 2007 vymazána z obchodního rejstříku. V roce 1998 investoval sto milionů korun do společnosti SALB, s.r.o., kterou v roce 2012 převzala firma Jan Becher. V letech 1998 až 2002 předsedal dozorčí radě ve firmě Jan Becher – Karlovarská Becherovka, a.s. (také dobrá kauza)

V roce 2002 obcházel nařízení pro ochranu před kontaminací malachitovou plísní, které v té době zachvátila chovy v několika středoevropských zemích, podle kterého nebylo možné prodávat ryby z jeho rybníků, dokud neprojdou laboratorními testy, a ryby za miliony korun prodal účelově zřízené firmě svého správce, na kterou se už zákaz nevztahoval.

Roku 2002 žádal od státu dotace na opravy svých rybníků v rámci programu Obnova rybníků po povodni 2002, v září 2003 získal 2,7 milionu korun na Kroupovský rybník a o dva měsíce později 1,8 milionu korun na obnovu rybníka Ždír. U Kroupovského rybníku byl přesažen termín pro kolaudaci asi o 6 měsíců. Ministerstvo financí vedené jeho pozdějším blízkým stranickým kolegou Miroslavem Kalouskem mu prominulo povinnost dotaci vrátit. Server iHNed.cz v souvislosti s tímto případem uvedl, že ministerstvo financí promíjí povinnost vrácení dotace 90 % lidí, kteří o to zažádají. V případě rybníku Ždír dodal svůj díl peněz (70 tisíc Kč) , jímž byla dotace podmíněna, s měsíčním zpožděním a za toto pochybení mu byla Ministerstvem financí řádně vyměřena a následně vybrána sankce 60 tisíc Kč.

Dlouhou dobu byl jediným vlastníkem společnosti R-Presse, která vydává týdeníkRespekt, v roce 2006 však do dlouhodobě ztrátové společnosti vstoupil Zdeněk Bakala, který se stal v roce 2007 po navýšení základního jmění firmy majoritním vlastníkem (55,5 %). Schwarzenberg si podržel pouze menšinový podíl (44,5 %).

V roce 2007, když se stal ministrem zahraničí, předal vedení veškerého podnikání svému synovi, od té doby již nepodnikal.

Za sebe ještě dodávám, co uniklo pozornosti mnohých, je privatizace a hospodaření Tesly Blatná, kterou podobně jako mnohé jiné podniky, přivedl zu grunt. Třeba měl smůlu, ale zářným příkladem zodpovědného hospodáře tedy není.

7. Kauza Čunek. Vzpomínáte? Jak napřed chtěl odstoupit, pokud najde něco závadného, a pak mlžil? Neodstoupí.

8. TOP 09 – nu, svůj k svému, a Kalousek a suita přeběhlíků z KDU-ČSL jen vhodně doplňují charakter K. Schwarzenberga. A podpora Topolánkovy nebo nynější Nečas-Kalouskovy vlády? Má na nynějším stavu věcí svůj nezanedbatelný podíl.

9. Má i jednu výhodu, pravděpodobně se nedočká druhého volebního období. Tak bude mít státní pohřeb. Zní to cynicky? To životopis KS také.

10. Nikdy neprosazoval zájmy ČR na mezinárodním poli. Žádné zářné úspěchy české diplomacie pod jeho vedením nevidím. Podpora Kosova? Státu narkomafie, kde premiérem je největší klikař, když všichni svědci válečných zločinů v Albánii zázračně zemřeli při dopravních nehodách? Při albánském provozu.

Radar v Brdech? Snad se nevrátí, Obama má rozum.

Církevní restituce?

To už stačilo, a tak je pro mě M. Zeman daleko přijatelnějším kandidátem než K. Schwarzenberk. Přestože možná rozloží ČSSD! No a? ČSSD potřebuje obnovu jako sůl, zakonzervování současného stavu ČSSD není možné!

Na Miloši Zemanovi mně vadí některé jeho buranské bonmoty a minulost opoziční smlouvy. Pořád je toho ale proklatě málo proti tomu, co mně vadí na Karlu Schwarzenberkovi. Můj hlas tedy získá Miloš Zeman.

New Zealand attack against muslims

Za schvalování atentátu na …..

Posted on Březen 16, 2019 by vlkp

 

 

 

 

 

 

4 Votes

Dneska jsem na Kosu psát nechtěl. Ale musím.Právě  totiž  přiletěla moje  dobrá  žena  Karkule s očima  na vrch hlavy – pojď  si poslechnout  co  hlásí v  televizi!!  A  nebylo by  lepší, abys konečně  ten svůj  blog  už zavřel, než se dostaneš  do maléru , voni  říkají , že  si na ten internet došlápnou!!

Všeho jsem nechal a  hned  spěchal. Ale  celkem pozdě, protože   předmětné reportáže  byl konec. Nevadí. Na internetu je  všechno. Takže nikoli naživo, jen prostřednictvím  studeného neosobního příspěvku na  Novinkách.cz

Sledujeme vás a víme, jak na vás. Policie varovala veřejnost před schvalováním útoku na Zélandu

jsem pochopil, co měla  na mysli a  voči navrch hlavy!

Já je mám také!  To mi věřte. Zejména  když  čtu  tohle:

….policie za asistence ministra vnitra přišla s prevencí před zločinem na internetu. Varovala veřejnost, že v souvislosti s pátečním teroristickým útokem v mešitách na Novém Zélandu prověřuje, zda se někteří lidé především na internetu a sociálních sítích nedopustili schvalování tohoto trestného činu….

….Všechny aktivity, které by se daly vykládat jako schvalování trestného činu, policie pečlivě prověřuje a zajišťuje důkazy pro případné trestní řízení, uvedl v sobotu na twitteru ministr vnitra Jan Hamáček (ČSSD).

Také policejní prezident Jan Švejdar zdůraznil, že policie nebude tolerovat žádné projevy souhlasu s terorismem, extremismem nebo podněcování nenávisti.

„Máme celou řadu nástrojů, jak pachatele tohoto druhu trestné činnosti odhalovat. Zmíněným aktivitám věnujeme zvýšenou pozornost a každý zjištěný skutek bude důsledně prošetřen,” napsal na twitteru šéf policejního sboru.

Musel jsem se okamžitě  několikrát  pořádně  štípnout!  Štípnout, že nelevituji časem a že  jsem se neprobudil v  červnu 1942.

Po nabytí jistoty, že  tomu tak není, jsem  pečlivě preventivně    ohledal počítač, zdali  někde  na něm není  nálepka s textem připojování se na  nevhodný internet a  šíření jeho obsahu se trestá trestem….  No smrti to být nemůže, ten  je přece zrušený  ne? To  bylo možné jen za  války, za   Němců, kteří  nakázali, aby  na  každém rádiu   byl na  ladícím  knoflíku povinně  instalován papírový  kroužek  s  upozorněním, že  poslech zahraničního rozhlasu se trestá  smrtí!

Zatraceně, proč  vlastním občanům vyhrožuje  ministr  vnitra a policejní prezident? Že  si na ně  tvrdě  došlápnou?!  Jak to, že  si troufnou veřejně vyhrožovat  celému národu?  To už  jsme  se opět posunuli někam do nejčernější minulosti?

.Všechny aktivity, které by se daly vykládat jako schvalování trestného činu…..

Jak to, že  byl  uplatněn  princip kolektivní  viny  a to dokonce preventivně? Neumím si představit  normálního  člověka, který  by  sebeméně schvaloval zmasakrování  bezbranných. Včetně  žen.  Zfanatizovaným krvelačným idiotem. Tak proč  ty  demonstrativní  hrozby  a vyhrůžky, které  svou  formou /neštěstí ještě nikoli obsahem/ automaticky  evokují  Heydrichiádu?

Že  se najde  v  každé množině  pár  imbecilů, kterým není nic  dost  krvavé  a hnusné?  A oni snad,  kvůli  Hamáčkovi a  tomu  funglnovému šéfpolicajtovi, začnou myslet něco jiného, když  to nedaj na net a nějak to nesdělí stejně  smýšlejícím?

Pěkně  se  to chlapcům povedlo, jen co je pravda!  Včera  jsme  si připomenuli  15. březen  1939 a  dnes  tohle!  Líp si to vybrat  nemohli!

Normální člověk si z  toho  vezme  něco úplně ale  úplně jiného -tohle:

„Máme celou řadu nástrojů, jak pachatele tohoto druhu trestné činnosti odhalovat.

Nástroje se nepochybně  hodí pro spoustu  věcí a  takový  běžný  občan, dnes naprosto v  mezích zákona, kdykoliv  budoucnosti se  může  stát….radši nemyslet, někým na koho se ty nástroje použijí. Protože  doba  pokročila a  na  včerejší pořádky se bude pohlížet novou optikou! 

Ten střílející  australskej lidskej zmetek si, stejně jako Breivik, nezaslouží  sebemenší soucit a slitování. Jenže  nejspíš, jako jeho norský vzor,  skončí v nějakém  fešáckém kriminále. Ačkoli přesně  u těhle  činů by mělo platit – smrt za smrt!  Před  tím bude soudní proces. Kde se bude zkoumat  psychický stav toho úchyla, a  přirozeně  také  jeho rodinné  zázemí a možná traumata, která si prodělal a jež mu dala  do ruky  zbraň. Taková ta  advokátská  klasika, jak vykutat  pro bestii nějakou polehčující okolnost.

Co se ovšem určitě  zkoumat naopak  určitě   nebude, jsou  důvody, které přiměly  masově  muslimské etnikum k migrační tsunami!  Tady je prapůvod  všeho!

Důsledkem  je  střet kultur. Nikoli obohacování. Nýbrž  střet.  Který s gustem využívají a budou  využívat fanatici obou stran. Už jsme zapomněli, že  jsme  byli Je suis? A kolikrát jsme  byli  následně znovu  je  suis? Protože  někteří z  té druhé  komunity, bohužel byli jaké  je  suis! Ale nikoli  Charlie,  nýbrž se ztotožnili se střelci  z Charlieho  a chtěli se jim vyrovnat! Ten  astralský  zabiják  byl  Je suise Breivik! Možná, že  by  se to nestalo, kdyby  jeho svatej na mostě  dostal místo cely  se sprchou,  internetem, televizí a posilovnou  – špagát.

A  velmi pravděpodobně   by  se to nestalo, kdyby  do Austrálie  a na Nový Zéland  nedorazila  masová islámská  migrační vlna.   Kterou,  vzhledem k  vzdálenosti, jenž  bylo potřeba překonat, lze  sotva  vysvětlovat snahou zachránit si holý  život, ale  zcela jistě  lze konstatovat, že prostě  vyrazili tam, kde  viděli  ráj na zemi -inkaso!

Určitý  malý, ale  o to nebezpečnější  vzorek  původně inkasistů,bohužel také  jako příležitost k vraždění těch, kteří  je  přijali mezi sebe.

Ten vraždící  maniak byl Australan. Jel  na  Nový Zeland   kvůli snazšímu vraždění než v  Austrálii.

Jen na zkoušku  jsem dal  do vyhledavače heslo teroristický útok  Austrálie a  tady  je  to, co mi vyjelo na první pokus. Jen v  titulcích….

Žiji  ve  víře, zda naivní se ukáže  velmi rychle, že  vyhledání  principu akce a reakce  snad nebude posuzováno jako trestní čin schvalování  atentátu.

Ale  to jsem odbočil. Za sebe  říkám, že  mne to vystoupení  Hamáčka  a toho nového šéfpolicajta  uráží a děsí! Proč nám vyhrožují? A  to Policie  České republiky  je  v  takové  bezva  situaci, že  může  investovat čas, lidi a peníze  do  hlídání  národa a  jeho nálad  stylem, který  by  se určitě líbil  putimskému strážmistrovi???Ono je  třeba  někam hlásit – nálada obyvatelstva ? No přece I.A!? Jestliže  ano, pak by mne zajímalo kam…

Podle  čerstvé osobní  rodinné zkušenosti, když  má dobrá  žena  Karkule  byla  v  krámu  okradena o peněženku a na okamžitě  zavolané  příslušníky se  čekalo  hodinu a  ti místo  toho, aby  si okamžitě prohlédli  existující  kamerový  záznam, kladli naprosto nejapné otázky  – paní popište nám ty  zloděje a tak podobně a pořád  dokola, když  žena  byla okradena  proto, že  naprosto nic netušila a  tudíž  je  ani neviděla, bych řekl bych, že nikoli. A  poměrně  čerstvý  článek z tisku tvrdí, že  jich  schází skoro  1,5 tisíce příslušníků a nic na  tom nemění  ani náborový  příspěvek  150 000…

Ale  co  je pouliční kriminalita / a zcela jistě  i různá další/, proti  hejtování  pár  deprivantů na  internetu!!!  To je panečku  ten nejhorší typ  zločinnosti vůbec! A podezřelý je  celý národ. Jako  za  té Heydrichiády. Jo Hamáčku,  Češi jsou  smějící se bestie!

Takže  policie  se zaměří  na občana  Nováka a  když  to bude mít  hlavě  šejdrem, protože  jinak  není možné, aby  někdo  to bezuzdné  vraždění  schvaloval, tak mu  dá zabrat! Boj  s kecaly a jejich mindráky  je  přece  to  nejnebezpečnější ze  všech nebezpečných zel!!!  Ostatně  – říká to dokonce sám a  osobně Kalousek!

…šéf poslanců TOP 09 Miroslav Kalousek vyzval Hamáčka, aby policii dal podnět k prošetření závažných trestných činů, ke kterým podle něj dochází na sociálních sítích schvalováním teroristického útoku na Novém Zélandě. „Zastavme tu stoku dřív, než se v ní utopíme,” 

Tak  jo!  Zastavme!  Ale  já bych preferoval, když  už  jde o radikály, teroristy, magory  a zabijáky  všeho druhu, kdyby si policie  a příslušné  tajné služby  vzali pod drobnohled  úplně  jiné, pro mne  daleko větší  hrozby. Abych nemusel v  novinách a  na internetu  číst, v  souvislosti  s mezinárodním  nanejvýš  brutálním a  fanatickým terorismem například  následující titulky  a texty:

České stopy v Islámském státu: rozbušky ze Vsetína, munice z Vlašimi

Z Česka odešel bojovník Islámského státu..

Z Česka loni odešlo bojovat do Sýrie 11 lidí

Muslimský imám z Prahy a jeho bratr jsou stíháni /ovšem jako uprchlí – pozn vlk/ pro teroristické trestné činy

Tohle mně a  drze  si dovolím  vyslovit předpoklad, že  i občanu Novákovi a mnoha milionům voličů v  této zemi,  na   rozdíl od Kalouska, Hamáčka a Švejdara, dělá  opravdu velkou starost!!!! Daleko větší  než  pár  zamindrákovaných psychopatů, potřebujících se zviditelnit verbálně   na internetu!

Kalousek  je pro mne naprosto nevolitelný. Ostatně vždycky byl.   Pořád doufám, že se  jednou konečně  dočká rychlého a  spravedlivého procesu. Za  to jsem dlouho a dlouho volil sociální demokracii.   Už jsem se  několikrát, naposled  po jejím  nedávném sjezdu  na Kose veřejně  vyjádřil,   že  to  patří nevratně minulosti a oranžová je pro mne nevolitelná. Jan Hamáček mi právě znovu  dokázal, že  je  to rozhodnutí  nanejvýš  správné a důvodné!

Manýry  navozující  dojem atmosféry  roku  1942, nelze  tolerovat!

A ještě  drobnost – kdyby, nedej Nejvyšší, se někdy  v nedaleké  budoucnosti odehrál úspěšný teroristický  útok v  Česku, pak  tenhle Hamáčkův   neuvěřitelně  hloupý a trapný  silácký úlet by mu nebyl jen omlácen o  hlavu,  nýbrž  vražen do krku,  až by  se  zadusil. S  triviálním konstatováním  –  na prohánění obyčejných lidí na internetu kapacity, technika, peníze  i lidi byli,  na ohlídání bezpečnosti před  vrahy  nikoli…Být Janem Hamáčkem, tak se modlím, aby  se nic podobného nestalo ani náznakem!

March 15, 1939

Začátek konce nadějí

14. 03. 2019 22:26:51

Existovala obava, že média nebudou zmiňovat nejhorší datum naší tisícileté historie 15. březen 1939 vzhledem k tomu, že Německo je přece náš současný největší přítel. Zmiňují, jenže bez uvádění příčinných souvislostí.

Tři sta let čekal český národ na svůj samostatný stát. Ano, byl nám povolen Britským impériem a Francií v zájmu rozpadu jejich konkurenta, podunajské monarchie Rakouska - Uherska. Prapodivnými machinacemi v závěru války (36 hodinový spánek německého kancléře prince Maxe Bádenského po koňské dávce uspávacích prostředků, abdikace německého císaře Wilhelma, o které císař nevěděl a dozvěděl se o své abdikaci až z tisku) zaniklo i Německé císařství. Naprosto nesmyslné podmínky versailleské smlouvy vůči Německu pod řízením mezinárodních sil které nerespektovaly faktické podmínky Příměří z Compiègne z 11. 11. 1918. Pozor bylo to PŘÍMĚŘÍ mezi silami Dohody a Německou říší, NE KAPITULACE Německa. První světová válka neskončila na bojištích Německa, ale na bojištích Francie, málokdo si toto uvědomuje. Německo podle versailleské smlouvy nesmělo mít žádné tanky, ponorky, válečné letectvo, všeobecnou brannou povinnost, armádu jenom o 100000 mužů, demilitarizaci Porýní atd.

Naprosto neúnosnými válečnými reparacemi, hospodářskými podmínkami bylo Německo fakticky vrženo do neskutečné bídy a byla tak připravena vhodná půda pro nastolení nacistického režimu. Anglie a Francie po nástupu Hitlera k moci a jeho demontáži veškerých podmínek poválečného uspořádání, neudělaly vůbec nic. Ba právě naopak, jakoby se snažily Hitlerovi nahrávat. Možnost uspořádat Německu olympijské hry nejenom letní, ale i zimní, v roce 1936, nacistické Německo představilo jako prosperující stát s moudrým vedením. Naprosto nepochopitelné chování západních mocností v době, kdy už byly koncentrační tábory v Dachau a pod.

A ještě nepochopitelnější bylo chování těchto mocností k perle demokracie ve střední Evropě, k hospodářsky prosperujícímu Československu.

Edvard Beneš, (na rozdíl od Karla Kramáře, prvního předsedy československé vlády), jako dlouholetý ministr zahraničí orientoval naši republiku výhradně na Francii. S Francií a jejími čelnými představiteli byl spojen od roku 1927 i členstvím v zednářské lóži, respektive myšlením ze zednářství vyplývajícím.

A zde si myslím, že je ten problém. Edvard Beneš si vůbec nemohl představit, že by ho zahraniční zednářští bratři mohli zradit, když bylo předválečné Československo zednářským rájem a mnoho umělců (Mucha, Dyk) a politiků (Jan Masaryk, ale i kupodivu Alois Rašín) bylo svobodnými zednáři.

Jenže košile je bližší nežli kabát. My, Češi, si vždycky myslíme, že to s námi ti velcí myslí dobře. Anglie se ale potřebovala dostat k nerostnému bohatství sovětské Sibiře a k tomu by ji mohlo dopomoci silně vyzbrojené Hitlerovo impérium, které by Sovětský svaz napadlo a samo si na něm vylámalo zuby (což se vlastně posléze stalo, ale bez toho nerostného bohatství pro ostrovní impérium).

Takže k 15.3. 1939. To je datum, které bezprostředně navazuje na září 1938 a Mnichovskou dohodu. Československo mělo v roce 1938 jednu z nejsilnějších armád. Na jaře 1938 ČSR disponovala 34 divizemi proti 28 divizím wehrmachtu. I když pohraniční opevnění nebyla dobudována, ČSR se na válku připravovala. Bohužel Beneš nedal už v roce 1933 na rady armádních odborníků a zbrojit a stavět opevnění se začalo poměrně pozdě.

Často se operuje tím, že by sudetští Němci nebyli k ČSR při vypuknutí války loajální. Jenže to říkají ti, kdo neznají povahu sudetských Němců. Kdyby prezident a vláda dali najevo, že budou svou zem bránit a padly nějaké tresty smrti pro vlastizrádné křiklouny (tehdy byl trest smrti za vlastizradu), tak by i sudetští Němci sloužící v československé armádě, navíc většinou na Slovensku v Ružomberoku a pod. byli vojensky platní. Nakonec se v ČSR sudetským Němcům ekonomicky žilo daleko lépe než Němcům v Říši. I ten zloduch Konrád Henlein nechtěl se svou partají, se kterou vyhrál v ČSR volby, připojení k Říši. Byl k tomu donucen svými členy a, což je ještě daleko smutnější, dalo se mu najevo po čilých stycích s britskými politiky, že se Británie postaví na stranu sudetských Němců.

Navíc němečtí generálové, včetně velitele Wehrmachtu Waltera von Brauchitsch, uvažovali před Mnichovem o sesazení Hitlera, protože nechtěli válku s ČSR, protože ČSR byla prostě silnější a byl zde psychologický faktor obrany.

Jaká ironie. Díky zbabělosti Edvarda Beneše a neuvěřitelné zradě západních spojenců, kteří dokonce prohlásili, že když se budeme bránit, budou nás brát jako agresory a Hitlerovské Německo jako oběť, tento pozdější maršál vítal na pražském Hradě Adolfa Hitlera s tím, že operace 15. 3. 1939 proběhla bez incidentů. V březnu 1939 jsme se už nemohli ve zbytkovém Československu bránit a prezident Emil Hácha nemohl už nic dělat, než se později snažit alespoň trochu chránit některé české občany před likvidací. Alespoň jako právník věděl, že jeho podpis bude z hlediska historie neplatný, neboť jsme toho dne byli parlamentní demokracií a ne prezidentským státem. Mimochodem západní mocnosti garantovaly pomnichovské hranice Československa, takže Hitler vlastně porušil i tu Mnichovskou dohodu. Ale ze západu ticho po pěšině (jako ostatně i v letech 1948, 1968)

Německá armáda se vyzbrojila československými tanky a veškerou zbrojní výzbrojí. Paradoxem dějin je to, že československé tanky se valily přes Ardeny, míjející Maginotovu linii, aby dobyly prostřednictvím Wehrmachtu Francii, která nás zradila. (Československé tanky ještě bojovaly v německé armádě i v bitvě o Stalingrad). Mimochodem i Francii zradila zase Anglie, jejíž vojska spolu s francouzskými mohla německý útok odrazit. Jenže Anglie místo, aby šla vpřed, proti německým vojskům, obrátila se vzad a v Dunquerke čekala na lodě, které ji převezou na ostrov. Německá vojska čekala 13 km před přístavem, i když mohla velmi lehce celou britskou armádu zničit. Hitler dal rozkaz nezasahovat proti utíkajícím Britům. O tom píše generál de Gaulle, který věděl jak se hanebně Británie i k Francii zachovala. Proto vyvedl Francii z NATO, a vybudoval silnou samostatnou vojenskou doktrínu včetně atomového arzenálu. Zradu Británie totiž nevstřebal a Británie byla v NATO a Anglosasům nevěřil. Dokud měl tu moc, blokoval přijetí Británie do Evropského hospodářského společenství.

Jelikož se jedná o historická data, kde by bylo vhodné diskutovat, proto diskuzi povoluji a žádám takové ty povrchní, a často nenávistné, diskutéry, aby si data o těchto věcech přečetli. Zde ještě kromě všeobecných pojmů ještě jednou: Příměří v Compiégne, Versailleská smlouva, a hlavně Locarnská smlouva z roku 1925, kde měl diplomat Edvard Beneš zpozornět, neboť zamezovala Francii nám aktivně přijít při napadení na pomoc. Nemohu kvůli rozsahu článku popisovat o co šlo. Snad v diskuzi.

V roce 1918 jsme jako stát, který nezachvátila poválečná agónie, a který díky Aloisi Rašínovi měl pevnou měnu, na rozdíl od např. Německa, mohli vykročit na zcela samostatnou hrdou cestu, bez neustálého se opírání o jakékoliv mocnosti. Mohli jsme se vrátit do doby, kdy země Koruny české hrály významnou roli ve středoevropském regionu. Škoda.

Mgr. Petr Hannig, předseda ROZUMNÝCH a kandidát koalice ROZUMNÍ a Národní demokracie do Parlamentu EU

Zdroj: https://hannig.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=704706

Joke

SMS Abbreviations

RU OK? - Are you OK? - Ты в порядке? 

Y NY? - Yes and you? - Да, а ты? 

OK CU2DAY? - OK. See you today? - Я в норме. Сегодня встречаемся? 

NO 2MORO WER? - No. Tomorrow. Where? - Нет, давай завтра. Но где? 

@J'S. CUL8TR - At John's. See you later. - У Джона. Увидимся позже. 

LUV B - Love Bob.. - Люблю тебя. Твой Боб. 

F2T? - Free to talk? - Ты можешь общаться сейчас? 

N. WER RU? - No. Where are you? - Нет, а ты где? 

@ WK. NU? - At work. And you? - На работе. А ты? 

@ HM. CU L8TR? - At home. See you later? - Я дома. Ну что, позже увидимся? 

Y. WEN? - Yes. When? - Да, а во сколько? 

@7. TA4N. CU - At 7 o'clock. That's all for now. See you. - Давай в семь. 
Все, пока. До встречи. 

OK. B4N. - OK. Bye for now. - Ну, договорились. Пока. 

BTW - by the way - кстати 

IMO - in my opinion - по моему мнению 

TTFN - ta ta for now [bye for now] - Ну все, пока.

US military bases

ЭТО РЭКЕТ. ТРАМП ПОТРЕБОВАЛ ОТ СОЮЗНИКОВ ДЕНЬГИ «ЗА ЗАЩИТУ»

Вторник, 12 Марта 2019 г. 18:59 + в цитатник 

Президент США обнажил механизм, с помощью которого Америка зарабатывает на создаваемом ею в мире хаосе

Автор:
Латышев Сергей

Озвученное американскими СМИ и не опровергнутое Белым домом намерение президента Дональда Трампа заставить «союзников» платить полную стоимость за размещение в зарубежных странах свыше 700 американских военных баз «плюс 50%» поражает своим цинизмом, который обусловлен злоупотреблением США ролью «мирового жандарма» и чисто ковбойским способом ведения международных дел. По сути, Трамп невольно обнажил механизм того, как США зарабатывают на создаваемом ими же хаосе в мире. Так действуют бандиты и рэкетиры, нагло требующие от своих жертв «деньги за защиту».

Хотя, если бы не было таких «защитников», ни у кого не было бы и проблем, которые они сами искусственно создают, чтобы потом устанавливать таксу за свои «услуги» по защите от последствий собственных действий.

 

Если мы посмотрим под таким углом на очередной «хитрый план» Трампа, о котором сообщили The Washington Post, Bloomberg и другие американские издания, то сразу всё станет ясно. Тогда мы поймём истинный смысл президентских намерений и верно представим себе личность нынешнего хозяина Белого дома, столь «гармонично» сочетающего в себе черты капиталиста-монополиста и того самого страшно свистящего персонажа восточнославянского былинного эпоса, с которым пришлось иметь дело Илье Муромцу.

Как Трамп выступил в роли рэкетира

Президент США Трамп с помощью «утечек» в серьёзных СМИ довёл до сведения всего мира, что хочет увеличить плату за размещение американских военных баз в других странах. Речь идёт о десятках государств и свыше 700 военных объектах. У нынешнего хозяина Белого дома широкая натура. Поэтому он никогда не мелочится и хочет задрать плату за американские услуги по «обеспечению безопасности», по свидетельству его окружения, сразу в пять раз. В администрации Трампа говорят, что это «выгодная сделка». Даже Washington Post искренне восхитилась этой «сногсшибательной формулой»: страны, на территории которых находятся военные базы США, будут на 100% содержать их и ещё приплачивать сверху 50%.

США имеют около 800 военных баз в десятках стран мира, взвалив на себя в нём жандармские функции. Фото: www.globallookpress.com

Эта формула, признаёт издание, «вселяет страх в сердца союзников США» —которые уже были проинформированы, что это грядёт, — ибо они считают её вымогательством. Собственно говоря, «хитрый план» Трампа уже стал претворяться в жизнь. Американцы начали с самых бесправных. Южная Корея, где находятся 28,5 тысячи американских военнослужащих, заплатит за свою оккупацию в 2019 году 925 миллионов долларов — что более чем на 8% превышает прошлогоднюю стоимость. Попытки Сеула «застолбить» эту сумму на ближайшие пять лет были отвергнуты, так как американцы намерены увеличивать её каждый год. За этим рэкетом с ужасом наблюдают японцы и немцы. В их странах тоже имеется много военных баз США, где расквартированы 54 тысячи и 33 тысячи американских военнослужащих соответственно.

Хорошо всё то, что «работает»

«Сногсшибательная» идея поставить «на счётчик» своих вассалов в вопросе о базах пришла к Трампу и его окружению не случайно. А после того, как США удалось за пару лет путём жесткого нажима и даже шантажа (вот возьмём и выйдем из НАТО, как пугал европейцев Трамп) выжать из «союзников» на финансирование Североатлантического альянса, в котором верховодят США и который обслуживает американские интересы, дополнительно около 50 миллиардов долларов. Диктат работает — значит, продолжаем в том же духе. Тем более что даже сейчас лишь 6 из 29 стран — членов НАТО (США, Британия, Польша, Греция, Эстония и Латвия) тратят на военные нужды не менее 2% ВВП.

Понятно также, почему новый пробный шар появился именно сейчас. Трамп начал кампанию по сбору средств на президентские выборы 2020 года и хочет предстать перед электоратом рачительным президентом, экономящим деньги налогоплательщиков и государственные финансы, эдаким крутым парнем. Это также попытка Трампа остаться «бизнесменом» на президентском посту: США имеют, например, годовой дефицит в торговле с Южной Кореей в размере 18 миллиардов долларов и при этом тратят 3,5 миллиарда в год на содержание своих военных в этой стране. Но если вынудить Сеул принять новые правила игры, на американских солдатах можно будет начать зарабатывать. Точно так же дело обстоит и в других странах. В случае же обострения ситуации в мире, над чем упорно работают США, заработать можно будет ещё больше.

При этом Washington Post не сомневается, что сама постановка президентом США данной проблемы некорректна: «Об этой идее Трампа в европейских столицах ходили слухи в течение нескольких месяцев, хотя высокопоставленные европейские дипломаты сказали, что не слышали никаких официальных заявлений или угроз со стороны Белого дома. Такое предложение, по-видимому, адресовано главным образом Германии — объекту частых жалоб Трампа на расходы НАТО на оборону и на то, что, как он говорит, является несправедливой зависимостью Германии от американских войск в деле её защиты.

Трамп не принимает аргумент, что американские войска в Германии являются стратегическим активом для Соединённых Штатов и, возможно, позволяют экономить средства, потому что они помогают облегчить военные действия США на Ближнем Востоке и в Африке, а также на европейском континенте, заявили бывшие американские чиновники».

Президент США Дональд Трамп — большой ловкач: он представляет крайне выгодные для США отношения с другими странами мира так, как будто Америку обирают и объедают. Фото: www.globallookpress.com

Это касается, в частности, того, что «американские жизни, которые могли бы быть потеряны на полях сражений в Афганистане, Ираке и в других местах, часто спасают в военном госпитале Ландштуль в Германии». Но Трампу на самом деле не важно, всё он говорит корректно или нет, ведь эти тонкости поймёт не каждый. Президент видит перед собой «слабаков», не способных за себя постоять, и не успокоится, пока не разденет их до трусов: США покрывают свыше 70% финансовых потребностей НАТО, такого быть не должно.

Трамп не задаёт ненужных вопросов

Трамп не задаёт себе вопрос, почему европейцы мало тратят на оборону. Ему нет дела, что это происходит оттого, что они не видят для себя ни от кого реальной угрозы и поэтому не хотят пускать деньги на ветер. Европейским странам хорошо известно на собственном опыте, что расходы на финансирование НАТО исключительно неэффективны. Германия, например, по общему объёму оборонных расходов входит в первую десятку стран мира. В 2018 году, по официальным данным, военные расходы составили примерно 38,5 миллиарда евро, в следующем году они будут на 3 миллиарда евро больше.

Однако при этом боеспособной армии у ФРГ нет: танки и бронемашины зачастую не ездят, самолеты, особенно транспортные, но и истребители тоже, не летают по причине износа, отсутствия запчастей, современных систем связи. Корабли в основном старые и ржавые. Подводные лодки могут дружно, все вместе сломаться. Не хватает самого элементарного — палаток, зимней формы, бронежилетов, даже боеприпасов и функционирующих стрельбищ, чтобы солдаты как следует научились стрелять.

Лидеры ведущих стран континентальной Европы уже осознали, что США им не друг, но процесс эмансипации от американского господства может затянуться на годы. Фото: www.globallookpress.com

Похожая ситуация существует в других европейских армиях НАТО, потому что выделяемые ими на нужды своих ВС финансовые средства тратятся во многом на всевозможные международные миссии, совершенно не нужные Европе, в которых европейские военные находятся на подхвате у американцев, действуют в роли «массовки» под контролем США и в их интересах. В Афганистане, например. Или дестабилизируют под предлогом «борьбы с террором» Ближний Восток, откуда потом в Европу стекаются миллионы беженцев, которых приходится брать на содержание. Если бы ФРГ не тратила на это деньги, а пускала бы их на армию, свои 2% ВВП на военные нужды она выбирала бы полностью.

Чего добивается Вашингтон?

Страны НАТО, повторим, нужны «на побегушках» США. А угрозу им можно обеспечить легко, чтобы поднять военные расходы. Для этого надо дразнить Россию на Украине, в Молдавии и Грузии, эксплуатировать русофобские настроения Варшавы, исполнительность румын, разместить в Европе свои нацеленные на Россию ракеты, выйти из ДРСМД, международной ядерной сделки с Ираном, злить неугодные страны, в том числе Россию, санкциями, втягивать в них и подставлять под удар европейцев. Ну и почаще проводить натовские манёвры у российских границ, пускать вдоль них регулярно самолёты-шпионы, поднимая каждый раз шум вокруг «непрофессиональных перехватов» их российскими ВВС.

И угроза появится, ведь России придётся на это реагировать, что она вынуждена делать различными способами. И это не только возможность США заработать очки, но и попытка восстановить рухнувшую из-за политики Трампа «Америка прежде всего» «трансатлантическую солидарность», сопроводив раскручиваемую гонку вооружений ещё и глобальной антироссийской провокацией вроде «дела Скрипалей».

Заодно ведь можно и ослабить Евросоюз — экономического и потенциального геополитического противника США, сыграв на различном отношении его членов к России, которое колеблется от доброжелательного или хотя бы комплиментарного в старой Европе до резко отрицательного в Европе новой. И что с того, что Россия тратит на военные нужды в четыре раза меньше, чем совокупно страны ЕС, в несколько раз меньше, чем Китай, и в 15 раз меньше, чем США, и что с 12-м в мире по объему ВВП она не собирается нападать на Европу, покупателя своего газа?

Постановка «союзников», особенно европейских, «на счётчик» именно сейчас позволяет также тормозить их усилия по созданию евроармии, единственного, чего не хватает ЕС для обретения полной субъектности, поскольку в НАТО хозяйничают американцы, которым Соединённые Штаты Европы совершенно не нужны.

Таким образом, раз Россия инициативно не нападёт на США, а Китаю более выгоден мир и торговля, чем война, можно и дальше заниматься рэкетом по отношению к тем, кто такое отношение к себе принимает.

Посмотрим, удастся ли Вашингтону продавить свою волю в очередной раз. Пару лет назад даже не было бы сомнений, что получится, но теперь они есть: однополярный мир уже не тот, Запад расколот, как никогда со времён Второй мировой войны. Поэтому не факт, что у Трампа получится.

"Racist" map

Egypt, Israel, USSR

Почему СССР планировал уничтожить Израиль

Мало кто знает, но 1956 год вполне мог стать началом Третьей Мировой войны, или, как минимум, годом начала войны СССР против Израиля. При этом в союзниках у Страны Советов тогда вполне могли оказаться США, несмотря на «холодную войну» и «железный занавес».

История, впрочем, не знает условных наклонений, но произошедшие тогда события весьма драматичны и заслуживают внимания. Ближний Восток никогда не был спокойным местом, а после появления суверенного государства Израиль, окружённого преимущественно исламскими государствами, противоречия в этом регионе только усилились.

Тем более, что и западные державы имели там свои интересы, которые готовы были отстаивать, в том числе, и силой своего оружия.[more]

Суэцкий канал
Одной из точек столкновения таких интересов стал Суэцкий канал. Изначально он был построен в 1869 году и был франко-египетским проектом. Однако уже очень скоро Британия выкупила у Египта его часть акций. В дальнейшем, после Первой Мировой войны, Египет вообще стал Британским протекторатом.

В 1936 году египтяне получили от Англии независимость, однако, с оговорками по поводу размещения на территории королевских войск сроком на 20 лет и с возможным продлением договора.

Вторая Мировая глобально поменяла расстановку сил в мире, и одним из последствий этой войны стал стремительный рост национальных политических сил во многих государствах. Не исключением здесь стал и Египет, где с 1951 года начался динамичный рост антибританских настроений, в том числе, с вооружёнными противостояниями.

В 1952 году в Египте случился переворот, в результате которого к власти пришёл Абдель Насер. Изначально он и его команда пыталась договариваться с Британией. Но вполне очевидным образом отношения эти быстро охладевали.

К примеру, в 1955 году Англия отказалась продавать Египту оружие, а в 1956 году – помогать с финансированием Асуанской плотины. Логичен был такой развод в силу того, что в тот исторический период британцы делали ставку именно на Израиль, которому противостоял и Египет, как ещё одно исламское государство.

Удар по интересам Запада
В свою очередь, египетский политический режим, видя нежелание британцев сотрудничать, вступил в активные переговоры с СССР. И помощь Советского Союза, у которого также были интересы на Ближнем Востоке, последовала незамедлительно.

Например, СССР начал поставки вооружений в Египет через Чехословакию. Ирония в том, что примерно таким же путём ранее Советский Союз снабжал молодое государство Израиль.

Египет же, в свою очередь, 26 июля 1956 года заявил о национализации Суэцкого канала. И это уже был удар по западным интересам. Дело в том, что именно через этот морской путь шло сообщение Британии с восточными колониями и протекторатами, более того, тем же путём шли и нефтяные поставки из Персидских нефтяных полей, и в Европу, и в США.

Вполне естественно, что Франция и Британия, как главные выгодополучатели от хождения по каналу не могли смириться с таким положением дел.

Но египтяне очень грамотно провели эту национализацию, в том числе, и с внешнеполитической точки зрения. Они постановили, что суда иных государств могут гарантированно и беспрепятственно использовать данный маршрут. То есть, формально, у Франции и Англии не было повода к военному вторжению.

Израиль против
Исключение в данном случае составлял Израиль, которому египтяне тотально запретили морской проход Суэцким каналом. И это стало той самой «лазейкой» для военного вмешательства.

Но само вмешательство также было оговорено отдельно на секретных Севрских переговорах. План был прост: Израиль вторгался на территорию Египта, а Франция и Британия в ответ на это вводили свои войска в зону Суэцкого канала, «в качестве миротворцев» и для «разведения в стороны» конфликтующих сторон.

Операция «Кадеш»
В итоге, 29 октября 1956 года стартовала военная операция «Кадеш», названная так в честь города Кадес, который согласно Ветхому Завету был расположен на Синае. Официальным обоснованием начала операции со стороны Израиля было противостояние вылазкам террористов-федаинов, которые с завидным постоянством «партизанили» на территории Израиля.

В США, кстати, весьма быстро поняли, к чему может привести эта израильская экспансия на территории Египта, и выдвинули соответствующую резолюцию в ООН. Дело правда было не в каких-то особых симпатиях к Египту, а в том, что 60% нефтяных поставок через Суэцкий канал приходились как раз на долю США.

На резолюцию Штатов тут же наложили вето Франция и Британия. Израильская армия, между тем, оперативно заняла площадь практически всего Синайского полуострова. И в ответ на это выступил уже СССР, который весьма недвусмысленно намекнул на то, что применит против Израиля, Франции и Британии все имеющиеся у него средства, в том числе и ракетные бомбардировки.

Военная угроза или блеф
И дело здесь в том, что на данном этапе Советский Союз уже очень плотно взаимодействовал с рядом ближневосточных государств, противостоящих Израилю, и отказаться от своих союзников просто не мог. США в свою очередь столь же прозрачно намекнули Израилю на тотальные экономические санкции.

И вот что интересно, согласно исследованию Эфраима Ганора, тогдашняя израильская власть поверила скорее в реальность американских санкций, нежели советской военной угрозы.

По крайней мере, тогдашний премьер Израиля, Давид Бен-Гурион отнесся к заявлениям советской стороны, как к «блефу». Одна из немногих, кто воспринял угрозы со стороны СССР со всей серьёзностью, была министр иностранных дел Голда Меир.

При этом, она весьма доходчиво объяснила всем, что СССР не будут бомбить Париж или Лондон: это бы действительно стало началом Третьей Мировой. А вот молодое, небольшое и периферийное государство Израиль не особенно кому-то интересно, и его уничтожение ООН может спустить на тормозах.

Впрочем, есть мнение, что и эти аргументы не подействовали, и куда более реальными казались тогда американские санкции. Так или иначе, но в 1957 году Израиль окончательно вывел свои войска с Синайского полуострова. Несколькими месяцами ранее это же сделали британские и французские «миротворцы». А вместо них на территории канала расположился военный контингент ООН.

Это, кстати, было первое в истории использование военных сил Организации Объединенных Наций. И в итоге конфликт был погашен.

Однако, история эта не закончилась, и уже в конце девяностых годов прошлого века и в начале нулевых этого стали рассекречиваться российские архивные документы, в рамках которых оказалось, что СССР не блефовал, а был готов «отработать» по Израилю всеми имеющимися средствами, вплоть до самых радикальных.

Чем бы это закончилось, одному Богу известно, но, есть мнение, что эти планы так и остались на бумаге, потому что у Голды Меир был удивительный дар убеждения. Этим даром, она, судя по всему, спасла в 1956 году всю свою страну.

Extremism

Prečo NEbojovať proti extrémizmu

Napísal: Jozef Jurík

Kategória: Komentáre a úvahy

Uverejnené: 24. apríl 2017

• Politika

Posledný rok sa to protiextrémistickými iniciatívami len tak hemží. Najnovšie Andrej Kiska vyhlásil„prezidentský hackathon“ na boj proti „rastúcemu extrémizmu“.

V nedávnom článku som sa pokúsil poukázať na to, že spoločnosť je už týmto protiextrémistickým honom presýtená a začína to pôsobiť kontraproduktívne.

Teraz sa pokúsim vysvetliť, prečo si myslím, že tieto „protiextrémistické“ iniciatívy posilňujú iný typ extrémizmu, ale najmä znižujú mieru slobody.

Najprv uveďme, že pojem „extrémizmus“ nemá celkom jasný obsah, ale hlavne sa časom neprimerane rozširuje v zákonnej definícii a ešte viac v mediálnom používaní. Preto sa často používa dosť extenzívne a na pranierovanie nepohodlných názorov.

Ako extrémizmus bývajú bežne označované samovražedné útoky alebo keď moslimskí teroristi odrezávajú niekomu hlavu a natáčajú si to. Za extrémizmus „ako hrom“ bol však už označenýnapr. aj pochod za život, ktorý obsahuje požiadavku zákazu potratov.

Snáď každý uzná, že ak brutálne vraždenie – odrezávanie hláv a protipotratovú iniciatívu – boj za práva nenarodených zastrešíme jedným pojmom, niekde asi nastala chyba. Ak nejaký pojem znamená všetko, zároveň neznamená nič. Preto by mal nasledovať skôr úbytok jeho používania, nie nárast.

Slovník slovenského jazyka definuje pojem extrémizmus ako 1. záľubu v extrémoch, vo výstredných činoch; 2. krajne radikálny, extrémny smer, radikalizmus. Pojem extrémny je slovníkom definovaný ako majúci krajné vlastnosti, krajnú mieru vlastností.

Kto sleduje kontexty používania pojmu extrémizmus, vie, že v slovenských podmienkach tento výraz býva najčastejšie spájaný s niektorými postojmi najmä pri nasledovnom:

• prejavy xenofóbie a rasizmu;
• odmietanie zrovnoprávnenia homosexuálnych vzťahov s manželstvom;
• prejavy antisemitizmu;
• geopolitické preferencie, ktoré nie sú výlučne orientované na západ.

Hoci to nebude vyčerpávajúce ani úplne presné, skúsim načrtnúť k jednotlivým témam škálu postojov transformované do ordinálnych premenných, aby sa dalo zreteľnejšie demonštrovať, čo predstavuje extrém a ako sa „bojom proti extrémizmu“ posilňuje jeden extrém na úkor druhého.

Xenofóbia

Pod xenofóbiu, ktorá doslova znamená strach z cudzieho, vedia niektorí zahrnúť pomerne veľa. Od fyzických útokov na ľudí odlišného pôvodu cez odmietanie prílevu imigrantov až po kritiku téz multikulturalizmu.

Skúsme načrtnúť kategorizáciu najčastejších možných prístupov k cudziemu.

Odpor k cudziemu prejavujúci sa útočením (verbálnym či fyzickým)

Odpor k cudziemu bez foriem násilia.

Nezaujatý a objektívny postoj k cudziemu.

Nekritický obdiv k cudziemu.

Nekritický obdiv k cudziemu a zároveň útočenie na tých, čo takýto názor nezdieľajú.

Iracionálny strach z cudzieho (xenofóbia) predstavuje extrém, jeho opakom je však nekritický obdiv k cudziemu (nezriedka spojený s odporom k vlastnému) – xenofília, a to je druhý extrém.

Ak budeme bojovať proti jednému extrému, ten sa stiahne a diskurz sa posunie smerom k druhému extrému. V dôsledku toho bude negatívna, hoci aj oprávnená a objektívna, kritika cudzieho braná ako nový extrém.

Tieto javy možno pozorovať už dnes v akademickom alebo mediálnom svete, pričom v západnej Európe, kde tieto procesy prebiehajú už dlhšie, je tento jav oveľa výraznejší. Vysloviť kritiku, hoci oprávnenú, nejakej neeurópskej etnickej, náboženskej či rasovej skupiny v akademickom svete či médiách hlavného prúdu je veľmi ojedinelý úkaz. Ak sa nebodaj aj čo i len náznakom vyskytne, hneď sa stretáva s veľmi prudkou reakciou. Kritika európskej kultúry, náboženstva a národov je, samozrejme, prijateľná.

Akademici či iní odborníci, novinári, politici, celebrity, ako aj ďalšie osoby sa zo strachu preventívne sebacenzurujú, a to vytvára v konečnom dôsledku také prostredie, ako keby sme žili v jednoliatej ideologickej totalite. Absentujú kritické názory a k slovu sa dostáva iba jeden opačný extrém.

V takejto atmosfére je snaha aj pomerne neškodné výroky kriminalizovať. Nedávno napr. poslanec SaS Ondrej Dostál spolu s ďalšími podal trestné oznámenie na poslanca ĽS-NS Milana Uhríka za tieto slová:

„Tie citáty nie sú oficiálnym programom strany, čiže áno, dištancujeme sa. Aj keď jeden sa mi tam páčil, že musíme chrániť budúcnosť bielych detí. Na tom nevidím nič zlé. Nech ma máte za rasistu všetci, ale ja si myslím, že áno, mali by sme my chrániť aj budúcnosť aj bielych detí a nielen tých iných.“

Ľudia, ktorí chcú kriminalizovať takéto neškodné výroky, majú predstavu o slobode prejavu už dnes zjavne veľmi zúženú.

Homosexualita

Niečo podobné sa deje pri téme homosexuality alebo vo väčšom zábere s LGBTI hnutím. Táto skupina dlhodobo presadzuje požiadavku na zriadenie inštitútu manželstva medzi homosexuálmi, ako i možnosti adopcie detí homosexuálnymi pármi.

Ak sa pozrieme na to, ako svet pristupuje k homosexuálom, môžeme z toho načrtnúť tabuľku prístupov od jedného extrému k druhému.

Homosexualita je kriminalizovaná a trestá sa väzením až smrťou.

Homosexualita je netolerovaná a trestá sa zavrhnutím zo strany rodiny či komunity.

Homosexualita predstavuje spoločensko-kultúrne tabu.

Homosexualita je tolerovaná.

Homosexuálne páry majú možnosť registrovaných partnerstiev alebo manželstva.

Homosexuálne páry majú možnosť adoptovať si deti.

Z tabuľky vidieť krajné postoje z jednej aj druhej strany. Niektoré arabské štáty sú v dvoch ľavých stĺpcoch a časť západného sveta je v dvoch pravých stĺpcoch.

Na Slovensku sa väčšina ľudí názorovo pohybuje v stredných dvoch stĺpcoch. Akademické a mediálne prostredie však má vo svojich výstupoch oveľa bližšie k západnému prístupu – z globálneho aj väčšinovo slovenského pohľadu k extrému.

Zrejme to však nie je preto, že akademici i novinári sa až tak výrazne rozchádzajú so zvyškom spoločnosti, ale jednoducho preto, lebo ľudia, ktorí sa nenachádzajú v dvoch stĺpcoch „západu“, mlčia z dôvodu sebacenzúry. Najmä z dôvodu predpokladanej šikany a ostrakizácie.

Odmietanie požiadaviek LGBT hnutia býva pranierované v tom lepšom prípade pojmom homofób. Takéto diskreditovanie má črty premyslenej stratégie a je „inštitucionálne“ podchytené. Zastrešené je anti-cenou Homofób roka.

Vtipné je, že akosi zrazu zabudli na „genderovo korektný jazyk“: hoci medzi nominovanými sú aj ženy, názov anti-ceny je „homofób roka“.

Medzi nominovanými výrokmi v minulosti už boli výroky, na ktorých sa ťažko hľadá niečo závadné, napr.:

• „Nemali by sme byť zdržanliví pri zavádzaní takýchto nevyspytateľných sociálnych experimentov?“ (Lukáš Krivošík o adopcii detí homosexuálnym párom)
• „Rodina pre mňa znamená spolužitie, alebo vzťah, alebo zväzok, nejak, eh, dvoch ľudí a to jedného muža a jednej ženy.“ (Karin Cíleková Habšudová)
• ale i znenie slovenskej ústavy:„Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.“ (autori: „102 poslancov“)

V takejto atmosfére sotva môže o daných témach na Slovensku prebiehať už dnes slobodná a vyvážená debata.

Tabuľka, ktorú som uviedol, je ale zrejme naivná, lebo celý diskurz ohľadne sexuálnych menšín sa posúva niekam úplne inam. A môže sa stať, že nakoniec v rámci škály bude na jednej strane extrému možnosť adopcií pre homosexuálne páry a ďalšie stĺpce budú tvoriť legalizácia sexuálneho styku s osobami nad 12 rokov, legalizácia incestu, legalizácia nekrofílie a kto vie, čo všetko ešte medzičasom prinesie „protiextrémistický boj“ za práva sexuálnych menšín.

A nakoniec sa môže stať, že zastať sa práva mŕtvol, aby nemohli byť sexuálne zneužívané, bude príliš konzervatívne, neprogresívne a, samozrejme, extrémistické.

Ak si spoločnosť, ale i odborníci a médiá nechajú zavrieť ústa strachom pred nálepkou „homofób“ či „extrémista“, postupne sa budú prebúdzať do stále zvrátenejšej reality.

Antisemitizmus

Pod antisemitizmom tu myslím hlavne protižidovské prejavy. Škála prejavov môže opäť mať rôznu podobu a z jedného extrému prechádza do druhého – nekritického obdivu k židom či Židom, nazývaným tiež filosemitizmus.

Antisemitizmus			Objektívny prístup	Filosemitizmus
Nenávisť či odpor k Židom s cieľom sa ich zbaviť.	Nenávisť či odpor k Židom bez potreby konať voči nim.	Zaujatý prístup k Židom (napr. v spravodajstve, v historiografii ap.)	Nezaujatý, v prípade potreby aj kritický postoj k Židom.	Nekritický obdiv k Židom (v spravodajstve, vo filme, v historiografii ap.).	Nekritický obdiv k Židom s cieľom ich podporovať a preferovať pred inými národmi.

Škála antisemitizmu by mohla mať oveľa viac kategórií. No jediný objektívny prístup tu predstavuje nezaujatý a kritický postoj k Židom – vedieť zhodnotiť aj to dobré, aj to zlé. Ostatné sú menšie či väčšie extrémy.

Hoci sa môže zdať, že iba antisemitizmus je niečo, čo treba potláčať, rovnako škodlivá môže byť aj nekritická podpora židovských záujmov – môže sa to totiž diať na úkor práv iných, napr. Palestínčanov.

Podstatné však je, že ak v rámci tzv. protiextrémistických iniciatív vytlačíme extrém iba z jednej strany, čiže tri stĺpce antisemitizmu, bude to objektívny prístup, ktorý sa dostane na kraj škály prejavov a v niektorých prípadoch sa môže začať javiť ako antisemitizmus, teda extrémizmus.

A je dlhodobo celkom bežné, že keď niekto poukazuje na utrpenie Palestínčanov a útlak zo strany Izreala, alebo ak sa niekto snaží dávať do historických súvislostí zdroje historického antisemitizmu, pričom v oboch prípadoch môžu vyznieť Židia v negatívnom svetle, často takíto ľudia dostávajú rovno nálepky antisemitov.

Opäť je zrejmé, že pri takomto nastavení ťažko hovoriť o slobodnej a vyváženej atmosfére. A opäť platí, že ak protiextrémistická mašinéria zabojuje proti extrémom iba na jednej strane, situáciu so slobodou to iba zhorší.

Geopolitika

Čo sa týka preferencií v geopolitickej orientácii, z výskumu SAV realizovanom v roku 2015vyplýva, že:

• podľa 59,5 % opýtaných by Slovensko malo stáť medzi Ruskom a Západom
• podľa 9,4 percenta respondentov by sme mali vždy stáť na strane Západu a podľa 21,2 % skôr stáť na strane západu;
• podľa 7,9 percenta opýtaných by sme skôr mali stáť na strane Ruska a 2 % opýtaných preferovalo vždy stáť na strane Ruska.

Tabuľka postojov by vyzerala nasledovne:

Výlučná orientácia na západ

Primárna orientácia na západ

Vyvážená orientácia na západ i Rusko

Primárna orientácia na Rusko

Výlučná orientácia na Rusko

Snáď netreba zdôrazňovať, že v postojoch v téme Rusko vs. západ predstavujú dva extrémy výlučnej orientácie buď na západ alebo na Rusko. Do týchto dvoch extrémov sa vtesnalo 11,4 % respondentov. Stredovú pozíciu: vyvážený vzťah so západom aj Ruskom preferovala väčšina.

Na Slovensku existuje pomerne veľa médií, ktoré sú v tejto oblasti orientované extrémne, čím sú v akejsi propagandistickej geopolitickej vojne o slovenský priestor. Médiá, ktoré sú vyhranené krajne prozápadne, resp. dokonca proamericky, sú najmä Denník N, .týždeň a denník SME. Printové médiá, ktoré možno označiť za proruské, sú najmä mesačníky Zem a vek a menej rozšírené ExtraPlus. Niekedy tieto protiklady bývajú pejoratívne označovaná ako amerikanofilstvo a rusofilstvo.

Tu treba poukázať na to, aký nezdravo posunutý je už dnešný diskurz. Iba výhradne proruská orientácia je považovaná za extrém a stretáva sa s prudkou reakciou, pričom výhradne prozápadná orientácia média je braná ako určitý štandard, hoci v spoločnosti predstavujesíce rozšírenejší, no predsa len stále prudko menšinový postoj.

Keď niekto kritizuje západnú politiku – napr. nejakú vojenskú intervenciu ap., neraz býva označovaný za plateného trola či agenta z ruských zdrojov. Deje sa to aj opačne s inými haniacimi výrazmi, ale mediálny vplyv ľudí kritizujúci prozápadné postoje je zanedbateľný – existuje v tzv. alternatívnych médiách. Slobodnej debate to rozhodne neprospieva.

Krásnou ukážkou toho, ako je mnohým ľuďom bližšia normalizácia v Husákovom duchu oproti pluralite, je nedávna udalosť ohľadne plánovanej konferencie Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Medzi predstaviteľov médií si má sadnúť a prednášať aj Tibor Rostás – šéfredaktor proruského mesačníka Zem a vek. Vyvolalo to veľmi negatívnu reakciu niektorých novinárov i určitej časti verejnosti, na čo defenzívne reagovala vyhlásením aj dekanka Dana Petranová.

Hoci obsahu časopisu Zem a vek sa dá vytknúť veľa vecí, zdôrazňuje aj informácie, ktoré aspoň trochu vyvažujú opačný, výlučne prozápadný extrém. Rozhodne si myslím, že taký časopis má právo na existenciu. A k Rostásovi by sa nemalo pristupovať, akoby bol prenášateľom smrteľného vírusu, proti akému neexistuje účinné očkovanie.

Aj napriek podľa mňa rozumnej reakcii pani dekanky, zasypalo ju tvrdou, neraz až vulgárnou kritikou lynčovacie internetové komando.

Záver

Boj proti tzv. extrémizmu je celý čas prudko selektívny – potláča extrémy iba z jedného kraja spektra, čím posúva diskurzy k extrému druhému, ktorý je tiež nezdravý. Ľudia sú do tohto boja vmanipulovávaní často cez argumentačné klamy ako falošná dilema alebo vynucovanie konzistentnosti.

V konečnom dôsledku, debata k mnohým témam nie je dostatočne pluralitná a vyvážená – neprebieha vyrovnaná súťaž názorov. Paradigmatický nadhľad upadá. Názory stredu sa stávajú novým extrémom a sú ostrakizované až kriminalizované. Pre demokraciu a slobodu prejavu to má katastrofálne následky. Postupne smerujeme k novej forme ideologickej totality.

S určitým počudovaním sledujem, ako sa niektorí kresťanskí aktivisti aktívne hlásia k rôznym protiextrémistickým iniciatívam, pričom tento proces valcuje vo veľkej miere práve kresťanskú agendu. Je to ako streliť si do vlastnej nohy.

Dnes si nezväzujeme ruky prostredníctvom revolučného triedneho boja, ale boja proti extrémizmu.

Ak Andrej Kiska vo svojej výzve použil klasické slová, že na presadenie zla stačí, aby dobrí ľudia neurobili nič, tak potom na to môžeme nadviazať konštatovaním, že na likvidáciu slobody stačí, aby väčšina mlčala.