Extremism

Prečo NEbojovať proti extrémizmu

Napísal: Jozef Jurík

Kategória: Komentáre a úvahy

Uverejnené: 24. apríl 2017

• Politika

Posledný rok sa to protiextrémistickými iniciatívami len tak hemží. Najnovšie Andrej Kiska vyhlásil„prezidentský hackathon“ na boj proti „rastúcemu extrémizmu“.

V nedávnom článku som sa pokúsil poukázať na to, že spoločnosť je už týmto protiextrémistickým honom presýtená a začína to pôsobiť kontraproduktívne.

Teraz sa pokúsim vysvetliť, prečo si myslím, že tieto „protiextrémistické“ iniciatívy posilňujú iný typ extrémizmu, ale najmä znižujú mieru slobody.

Najprv uveďme, že pojem „extrémizmus“ nemá celkom jasný obsah, ale hlavne sa časom neprimerane rozširuje v zákonnej definícii a ešte viac v mediálnom používaní. Preto sa často používa dosť extenzívne a na pranierovanie nepohodlných názorov.

Ako extrémizmus bývajú bežne označované samovražedné útoky alebo keď moslimskí teroristi odrezávajú niekomu hlavu a natáčajú si to. Za extrémizmus „ako hrom“ bol však už označenýnapr. aj pochod za život, ktorý obsahuje požiadavku zákazu potratov.

Snáď každý uzná, že ak brutálne vraždenie – odrezávanie hláv a protipotratovú iniciatívu – boj za práva nenarodených zastrešíme jedným pojmom, niekde asi nastala chyba. Ak nejaký pojem znamená všetko, zároveň neznamená nič. Preto by mal nasledovať skôr úbytok jeho používania, nie nárast.

Slovník slovenského jazyka definuje pojem extrémizmus ako 1. záľubu v extrémoch, vo výstredných činoch; 2. krajne radikálny, extrémny smer, radikalizmus. Pojem extrémny je slovníkom definovaný ako majúci krajné vlastnosti, krajnú mieru vlastností.

Kto sleduje kontexty používania pojmu extrémizmus, vie, že v slovenských podmienkach tento výraz býva najčastejšie spájaný s niektorými postojmi najmä pri nasledovnom:

• prejavy xenofóbie a rasizmu;
• odmietanie zrovnoprávnenia homosexuálnych vzťahov s manželstvom;
• prejavy antisemitizmu;
• geopolitické preferencie, ktoré nie sú výlučne orientované na západ.

Hoci to nebude vyčerpávajúce ani úplne presné, skúsim načrtnúť k jednotlivým témam škálu postojov transformované do ordinálnych premenných, aby sa dalo zreteľnejšie demonštrovať, čo predstavuje extrém a ako sa „bojom proti extrémizmu“ posilňuje jeden extrém na úkor druhého.

Xenofóbia

Pod xenofóbiu, ktorá doslova znamená strach z cudzieho, vedia niektorí zahrnúť pomerne veľa. Od fyzických útokov na ľudí odlišného pôvodu cez odmietanie prílevu imigrantov až po kritiku téz multikulturalizmu.

Skúsme načrtnúť kategorizáciu najčastejších možných prístupov k cudziemu.

Odpor k cudziemu prejavujúci sa útočením (verbálnym či fyzickým)

Odpor k cudziemu bez foriem násilia.

Nezaujatý a objektívny postoj k cudziemu.

Nekritický obdiv k cudziemu.

Nekritický obdiv k cudziemu a zároveň útočenie na tých, čo takýto názor nezdieľajú.

Iracionálny strach z cudzieho (xenofóbia) predstavuje extrém, jeho opakom je však nekritický obdiv k cudziemu (nezriedka spojený s odporom k vlastnému) – xenofília, a to je druhý extrém.

Ak budeme bojovať proti jednému extrému, ten sa stiahne a diskurz sa posunie smerom k druhému extrému. V dôsledku toho bude negatívna, hoci aj oprávnená a objektívna, kritika cudzieho braná ako nový extrém.

Tieto javy možno pozorovať už dnes v akademickom alebo mediálnom svete, pričom v západnej Európe, kde tieto procesy prebiehajú už dlhšie, je tento jav oveľa výraznejší. Vysloviť kritiku, hoci oprávnenú, nejakej neeurópskej etnickej, náboženskej či rasovej skupiny v akademickom svete či médiách hlavného prúdu je veľmi ojedinelý úkaz. Ak sa nebodaj aj čo i len náznakom vyskytne, hneď sa stretáva s veľmi prudkou reakciou. Kritika európskej kultúry, náboženstva a národov je, samozrejme, prijateľná.

Akademici či iní odborníci, novinári, politici, celebrity, ako aj ďalšie osoby sa zo strachu preventívne sebacenzurujú, a to vytvára v konečnom dôsledku také prostredie, ako keby sme žili v jednoliatej ideologickej totalite. Absentujú kritické názory a k slovu sa dostáva iba jeden opačný extrém.

V takejto atmosfére je snaha aj pomerne neškodné výroky kriminalizovať. Nedávno napr. poslanec SaS Ondrej Dostál spolu s ďalšími podal trestné oznámenie na poslanca ĽS-NS Milana Uhríka za tieto slová:

„Tie citáty nie sú oficiálnym programom strany, čiže áno, dištancujeme sa. Aj keď jeden sa mi tam páčil, že musíme chrániť budúcnosť bielych detí. Na tom nevidím nič zlé. Nech ma máte za rasistu všetci, ale ja si myslím, že áno, mali by sme my chrániť aj budúcnosť aj bielych detí a nielen tých iných.“

Ľudia, ktorí chcú kriminalizovať takéto neškodné výroky, majú predstavu o slobode prejavu už dnes zjavne veľmi zúženú.

Homosexualita

Niečo podobné sa deje pri téme homosexuality alebo vo väčšom zábere s LGBTI hnutím. Táto skupina dlhodobo presadzuje požiadavku na zriadenie inštitútu manželstva medzi homosexuálmi, ako i možnosti adopcie detí homosexuálnymi pármi.

Ak sa pozrieme na to, ako svet pristupuje k homosexuálom, môžeme z toho načrtnúť tabuľku prístupov od jedného extrému k druhému.

Homosexualita je kriminalizovaná a trestá sa väzením až smrťou.

Homosexualita je netolerovaná a trestá sa zavrhnutím zo strany rodiny či komunity.

Homosexualita predstavuje spoločensko-kultúrne tabu.

Homosexualita je tolerovaná.

Homosexuálne páry majú možnosť registrovaných partnerstiev alebo manželstva.

Homosexuálne páry majú možnosť adoptovať si deti.

Z tabuľky vidieť krajné postoje z jednej aj druhej strany. Niektoré arabské štáty sú v dvoch ľavých stĺpcoch a časť západného sveta je v dvoch pravých stĺpcoch.

Na Slovensku sa väčšina ľudí názorovo pohybuje v stredných dvoch stĺpcoch. Akademické a mediálne prostredie však má vo svojich výstupoch oveľa bližšie k západnému prístupu – z globálneho aj väčšinovo slovenského pohľadu k extrému.

Zrejme to však nie je preto, že akademici i novinári sa až tak výrazne rozchádzajú so zvyškom spoločnosti, ale jednoducho preto, lebo ľudia, ktorí sa nenachádzajú v dvoch stĺpcoch „západu“, mlčia z dôvodu sebacenzúry. Najmä z dôvodu predpokladanej šikany a ostrakizácie.

Odmietanie požiadaviek LGBT hnutia býva pranierované v tom lepšom prípade pojmom homofób. Takéto diskreditovanie má črty premyslenej stratégie a je „inštitucionálne“ podchytené. Zastrešené je anti-cenou Homofób roka.

Vtipné je, že akosi zrazu zabudli na „genderovo korektný jazyk“: hoci medzi nominovanými sú aj ženy, názov anti-ceny je „homofób roka“.

Medzi nominovanými výrokmi v minulosti už boli výroky, na ktorých sa ťažko hľadá niečo závadné, napr.:

• „Nemali by sme byť zdržanliví pri zavádzaní takýchto nevyspytateľných sociálnych experimentov?“ (Lukáš Krivošík o adopcii detí homosexuálnym párom)
• „Rodina pre mňa znamená spolužitie, alebo vzťah, alebo zväzok, nejak, eh, dvoch ľudí a to jedného muža a jednej ženy.“ (Karin Cíleková Habšudová)
• ale i znenie slovenskej ústavy:„Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.“ (autori: „102 poslancov“)

V takejto atmosfére sotva môže o daných témach na Slovensku prebiehať už dnes slobodná a vyvážená debata.

Tabuľka, ktorú som uviedol, je ale zrejme naivná, lebo celý diskurz ohľadne sexuálnych menšín sa posúva niekam úplne inam. A môže sa stať, že nakoniec v rámci škály bude na jednej strane extrému možnosť adopcií pre homosexuálne páry a ďalšie stĺpce budú tvoriť legalizácia sexuálneho styku s osobami nad 12 rokov, legalizácia incestu, legalizácia nekrofílie a kto vie, čo všetko ešte medzičasom prinesie „protiextrémistický boj“ za práva sexuálnych menšín.

A nakoniec sa môže stať, že zastať sa práva mŕtvol, aby nemohli byť sexuálne zneužívané, bude príliš konzervatívne, neprogresívne a, samozrejme, extrémistické.

Ak si spoločnosť, ale i odborníci a médiá nechajú zavrieť ústa strachom pred nálepkou „homofób“ či „extrémista“, postupne sa budú prebúdzať do stále zvrátenejšej reality.

Antisemitizmus

Pod antisemitizmom tu myslím hlavne protižidovské prejavy. Škála prejavov môže opäť mať rôznu podobu a z jedného extrému prechádza do druhého – nekritického obdivu k židom či Židom, nazývaným tiež filosemitizmus.

Antisemitizmus			Objektívny prístup	Filosemitizmus
Nenávisť či odpor k Židom s cieľom sa ich zbaviť.	Nenávisť či odpor k Židom bez potreby konať voči nim.	Zaujatý prístup k Židom (napr. v spravodajstve, v historiografii ap.)	Nezaujatý, v prípade potreby aj kritický postoj k Židom.	Nekritický obdiv k Židom (v spravodajstve, vo filme, v historiografii ap.).	Nekritický obdiv k Židom s cieľom ich podporovať a preferovať pred inými národmi.

Škála antisemitizmu by mohla mať oveľa viac kategórií. No jediný objektívny prístup tu predstavuje nezaujatý a kritický postoj k Židom – vedieť zhodnotiť aj to dobré, aj to zlé. Ostatné sú menšie či väčšie extrémy.

Hoci sa môže zdať, že iba antisemitizmus je niečo, čo treba potláčať, rovnako škodlivá môže byť aj nekritická podpora židovských záujmov – môže sa to totiž diať na úkor práv iných, napr. Palestínčanov.

Podstatné však je, že ak v rámci tzv. protiextrémistických iniciatív vytlačíme extrém iba z jednej strany, čiže tri stĺpce antisemitizmu, bude to objektívny prístup, ktorý sa dostane na kraj škály prejavov a v niektorých prípadoch sa môže začať javiť ako antisemitizmus, teda extrémizmus.

A je dlhodobo celkom bežné, že keď niekto poukazuje na utrpenie Palestínčanov a útlak zo strany Izreala, alebo ak sa niekto snaží dávať do historických súvislostí zdroje historického antisemitizmu, pričom v oboch prípadoch môžu vyznieť Židia v negatívnom svetle, často takíto ľudia dostávajú rovno nálepky antisemitov.

Opäť je zrejmé, že pri takomto nastavení ťažko hovoriť o slobodnej a vyváženej atmosfére. A opäť platí, že ak protiextrémistická mašinéria zabojuje proti extrémom iba na jednej strane, situáciu so slobodou to iba zhorší.

Geopolitika

Čo sa týka preferencií v geopolitickej orientácii, z výskumu SAV realizovanom v roku 2015vyplýva, že:

• podľa 59,5 % opýtaných by Slovensko malo stáť medzi Ruskom a Západom
• podľa 9,4 percenta respondentov by sme mali vždy stáť na strane Západu a podľa 21,2 % skôr stáť na strane západu;
• podľa 7,9 percenta opýtaných by sme skôr mali stáť na strane Ruska a 2 % opýtaných preferovalo vždy stáť na strane Ruska.

Tabuľka postojov by vyzerala nasledovne:

Výlučná orientácia na západ

Primárna orientácia na západ

Vyvážená orientácia na západ i Rusko

Primárna orientácia na Rusko

Výlučná orientácia na Rusko

Snáď netreba zdôrazňovať, že v postojoch v téme Rusko vs. západ predstavujú dva extrémy výlučnej orientácie buď na západ alebo na Rusko. Do týchto dvoch extrémov sa vtesnalo 11,4 % respondentov. Stredovú pozíciu: vyvážený vzťah so západom aj Ruskom preferovala väčšina.

Na Slovensku existuje pomerne veľa médií, ktoré sú v tejto oblasti orientované extrémne, čím sú v akejsi propagandistickej geopolitickej vojne o slovenský priestor. Médiá, ktoré sú vyhranené krajne prozápadne, resp. dokonca proamericky, sú najmä Denník N, .týždeň a denník SME. Printové médiá, ktoré možno označiť za proruské, sú najmä mesačníky Zem a vek a menej rozšírené ExtraPlus. Niekedy tieto protiklady bývajú pejoratívne označovaná ako amerikanofilstvo a rusofilstvo.

Tu treba poukázať na to, aký nezdravo posunutý je už dnešný diskurz. Iba výhradne proruská orientácia je považovaná za extrém a stretáva sa s prudkou reakciou, pričom výhradne prozápadná orientácia média je braná ako určitý štandard, hoci v spoločnosti predstavujesíce rozšírenejší, no predsa len stále prudko menšinový postoj.

Keď niekto kritizuje západnú politiku – napr. nejakú vojenskú intervenciu ap., neraz býva označovaný za plateného trola či agenta z ruských zdrojov. Deje sa to aj opačne s inými haniacimi výrazmi, ale mediálny vplyv ľudí kritizujúci prozápadné postoje je zanedbateľný – existuje v tzv. alternatívnych médiách. Slobodnej debate to rozhodne neprospieva.

Krásnou ukážkou toho, ako je mnohým ľuďom bližšia normalizácia v Husákovom duchu oproti pluralite, je nedávna udalosť ohľadne plánovanej konferencie Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Medzi predstaviteľov médií si má sadnúť a prednášať aj Tibor Rostás – šéfredaktor proruského mesačníka Zem a vek. Vyvolalo to veľmi negatívnu reakciu niektorých novinárov i určitej časti verejnosti, na čo defenzívne reagovala vyhlásením aj dekanka Dana Petranová.

Hoci obsahu časopisu Zem a vek sa dá vytknúť veľa vecí, zdôrazňuje aj informácie, ktoré aspoň trochu vyvažujú opačný, výlučne prozápadný extrém. Rozhodne si myslím, že taký časopis má právo na existenciu. A k Rostásovi by sa nemalo pristupovať, akoby bol prenášateľom smrteľného vírusu, proti akému neexistuje účinné očkovanie.

Aj napriek podľa mňa rozumnej reakcii pani dekanky, zasypalo ju tvrdou, neraz až vulgárnou kritikou lynčovacie internetové komando.

Záver

Boj proti tzv. extrémizmu je celý čas prudko selektívny – potláča extrémy iba z jedného kraja spektra, čím posúva diskurzy k extrému druhému, ktorý je tiež nezdravý. Ľudia sú do tohto boja vmanipulovávaní často cez argumentačné klamy ako falošná dilema alebo vynucovanie konzistentnosti.

V konečnom dôsledku, debata k mnohým témam nie je dostatočne pluralitná a vyvážená – neprebieha vyrovnaná súťaž názorov. Paradigmatický nadhľad upadá. Názory stredu sa stávajú novým extrémom a sú ostrakizované až kriminalizované. Pre demokraciu a slobodu prejavu to má katastrofálne následky. Postupne smerujeme k novej forme ideologickej totality.

S určitým počudovaním sledujem, ako sa niektorí kresťanskí aktivisti aktívne hlásia k rôznym protiextrémistickým iniciatívam, pričom tento proces valcuje vo veľkej miere práve kresťanskú agendu. Je to ako streliť si do vlastnej nohy.

Dnes si nezväzujeme ruky prostredníctvom revolučného triedneho boja, ale boja proti extrémizmu.

Ak Andrej Kiska vo svojej výzve použil klasické slová, že na presadenie zla stačí, aby dobrí ľudia neurobili nič, tak potom na to môžeme nadviazať konštatovaním, že na likvidáciu slobody stačí, aby väčšina mlčala.