Poznámka editora: Dara Halley-James je pseudonym autora, ktorý uverejnil úspešné “mainstreamové” knihy pod svojim vlastným menom. Nasledujúci text predstavuje rozšírenú sériu výňatkov z pripravovanej knihy “Šesťdesiat miliónov: Ako čelní židovskí komunisti, sionisti a neokonzervatívci stvorili tucet holokaustov”.
Táto kniha sa zameriava na azda dve najhoršie ideje 19. storočia: Marxovu diktatúru proletariátu a Herzlov návrat Židov do Sionu. Tieto často sa prelínajúce koncepty mali úplne zmeniť svet, viesť k 60 miliónom obetí, a priviesť západnú civilizáciu ku jej koncu (ešte sme sa z toho nedostali). Popri tom ukážeme, ako sa zo širšej perspektívy stáva židovská tragédia omnoho menej dôležitá, určite aspoň pre nežidov.
Napoleonove vyslobodenie Židov z dusivých rabínskych giet bol závažným krokom pre ľudstvo. Vyspelejší nežidovský svet nebol vždy prívetivým miestom pre Židov, ale židovstvo malo tajnú zbraň. Nasadilo dva nástroje v službe eugeniky. Týmito nástrojmi bolo finančníctvo založené na úžere a Talmud – ten druhý do značnej miery bezcenný ako príspevok pre svetovú civilizáciu, ale s veľkým potenciálom v zdokonaľovaní racionalizovania intelektuálnych zručností pri aplikovaní náboženstva Tóry na každodenné problémy. Židovská kultúra uprednostňuje sobáše medzi finančne rafinovanými členmi rodín a rodinami talmudských “učencov”, párenie medzi vzdelanými, ktorí by mohli odovzdať svoje schopnosti potomkom. V priebehu niekoľkých generácií IQ v populácii eskalovalo (zároveň s tým, ako menej schopní či vzdelaní boli zároveň odrádzaní od sobášenia a množenia sa).
Vysoké IQ a potláčanie príležitostí bolo dosť zlou kombináciou aj v gete, ale tieto faktory boli obzvlášť znepokojivé vo vonkajšom svete. Keď nežidovský svet vztýčil bariéry voči židovskej rozpínavosti, vznikli tri rozdielne židovské protistratégie:
1. Porazenie a vytlačenie nežidov z ich vlastného ihriska (kapitalizmus)
2. Zmena pravidiel hry pre všetkých tak, aby Židia mohli riadiť a mať čo najväčšie zisky z hry (komunizmus)
3. Návrat do geta vo forme židovského etno-šovinistického štátu (sionizmus)
Mnohým Židom sa darilo nasledovať stratégiu číslo jedna, ale omnoho viac to nedokázalo a uplo sa na ďalšie dve riešenia, ktoré boli potenciálne aj príťažlivejšie.
1. Porazenie a vytlačenie nežidov z ich vlastného ihriska (kapitalizmus)
2. Zmena pravidiel hry pre všetkých tak, aby Židia mohli riadiť a mať čo najväčšie zisky z hry (komunizmus)
3. Návrat do geta vo forme židovského etno-šovinistického štátu (sionizmus)
Mnohým Židom sa darilo nasledovať stratégiu číslo jedna, ale omnoho viac to nedokázalo a uplo sa na ďalšie dve riešenia, ktoré boli potenciálne aj príťažlivejšie.
Sionizmus vznikol dávno pred nacizmom. Konvenčný výklad je, že Hitlerov etno-fašizmus spolu s Lebensraum (snahou o rozšírenie životného priestoru) viedol k vojne, židovskej tragédii a k naplneniu sionizmu zrodom štátu Izrael. Ale bol to práve sionizmus, ktorý predišiel Mein Kampf o viac ako jednu generáciu, a ktorý inicioval a dokonca legitimoval získavanie etno-šovinistického “Lebensraum”. V dobe, keď sa Hitler stal kancelárom, už bolo budovanie židovského Lebensraum v Palestíne v plnom prúde.
Ako sa dalo očakávať z nespočetného množstva dôvodov, integrácia židovskej komunity sa vyznačovala všetkým iným, len nie hladkým priebehom a to po celej Európe od západu až na východ. Veľkým výtlkom na tejto ceste bola neslávna Dreyfusova aféra vo Francúzsku v roku 1894. Nemecký dramatik židovského pôvodu Theodore Herzl bol tak rozrušený zdanlivým antisemitizmom, že z celej záležitosti vyvodil ako jediné riešenie hnutie, ktoré by nasmerovalo Židov k obsadeniu určitého územia, ktoré by im patrilo. Uprednostňoval Palestínu, ale nie nevyhnutne, kde by boli svojimi vlastnými pánmi.
Veľkou iróniou bolo, že Dreyfusova aféra bola vyriešená v prospech Dreyfusa a prispela k dramatickému zlepšeniu vzťahov medzi Židmi a nežidmi vo Francúzsku. Ak v Herzlovi skrsla myšlienka sionizmu na začiatku hlavného pojednávania, jeho výsledok ju mal vynulovať. Etnické skupiny, obzvlášť etnicko-náboženské skupiny s protikladnými názormi, nevyhnutne dospievajú ku konfliktu, obzvlášť ak jedna skupina musí radikálne zmeniť svoje správanie tak, aby sa stala aspoň okrajovo spoločensky prijateľnou.
Konečne – koľko skutočne významných konfliktov sa udialo počas druhej polovice 19. storočia, keď sa Židom vo všeobecnosti nápadne dobre ekonomicky darilo? V skutočnosti bolo nebezpečenstvom pre Židov práve to, že sa im až príliš darilo, často na úkor svojich susedov nežidov, a že ich príchod “na javisko” v mnohých sférach vzbudil odpor medzi majoritou.
Prekvapením nebolo to, že by mohla vzniknúť nepríjemná Dreyfusova aféra, ale to, že by mohla v konečnom dôsledku zmierniť napätie a zlepšiť vzájomné porozumenie. V skutočnosti to bolo niečo, čo urazilo nežidov aj asimilovaných a úspešných Židov. Niečo, čo sa vzpieralo zdravému rozumu, ako ťava prejdúca uchom ihly. Židia boli podporovaní zo všetkých strán, ale potom Herzl a spol. predstierali, že tak nikto neurobil a nikto tak ani nechcel urobiť. Namiesto toho hnal Židov späť do geta, aj keď tentoraz to mal byť národ slúžiaci ako geto, kde sa Židia opäť mohli stať “samostatným ľudom” medzi inými národmi. Rabinát vždy neznášal slobodu a rovnoprávnosť, pretože zbavovali rabínov diktátorských právomocí, ktoré mali v štetl. Herzl mohol byť ateista, ale zároveň zobrazoval náboženský impulz, ktorý ho poháňal k Sionu.
Sionistickí Židia veľmi sympatizovali s nežidmi zdesenými neprimeraným vplyvom Židov v rámci ich kultúr a štátov. Sionisti pripúšťali, že by sa cítili rovnako, ak by boli ich úlohy obrátené. Preto bolo podľa nich žiadúce, aby všetci podporovali exodus Židov z Európy.
Herzl priznával: “Prirodzene sa sťahujeme na územia, kde nie sme prenasledovaní a kde naša prítomnosť produkuje prenasledovanie.” Trval na tom, že snahy o splynutie Židov s národným mainstreamom bola historicky zastaralá myšlienka. Niet divu, že to vyvolalo protireakciu od kresťanov. Vyhlasovali, že “prenasledovanie Židov nie je nenormálny aspekt bigotnej spoločnosti, ale prirodzená reakcia na vzhľadom cudzie skupiny – Židov.” Takto dosiahol sionizmus spojenectvo s antisemitizmom, pretože obe strany chceli od seba oddeliť Židov a nežidov. Sionizmus bol hrozbou aj pre pohodlných západných Židov, pretože západné národy alebo vlády sa mohli rozhodnúť, že Herzl mal pravdu.
Začiatkom 20. storočia Británia ponúkla sionistom alternatívnu domovinu (neskôr sa z tohto územia stala Uganda) a Herzl podporoval túto ponuku. Avšak zvyšok sionistického vedenia ho prehlasoval v prospech nekonečne viac problematickej Palestíny. Zamietnutie plánu s Ugandou v prospech výhradného zamerania sa na Palestínu bolo pre Židov tragédiou. Znamenalo to, že žiadna vábivá židovská vlasť nebola pripravená prijať veľké množstvá židovských utečencov po roku 1930. (Tiež to znamenalo, že sionisti – ktorých väčšina boli od začiatku ateisti – nemohla používať náboženské podtexty, obzvlášť “veľký Izrael z biblických čias”, ktoré by navodzovali expanziu ako predurčený osud.) Ak by židovská Uganda vznikla dlho pred rokom 1930, nemeckí Židia by skôr mali možnosť úteku, podľa svojich vlastných podmienok a s väčšinou svojho kapitálu do už zavedenej domoviny. A Hitler by bol taktiež šťastný, ak by sa s nimi mohol rozlúčiť. Koniec koncov, Hitlerov zámer nebol Židov zabíjať, ale donútiť ich emigrovať. Z tohoto dôvodu bola absencia bezproblémovej vlasti pre Židov po roku 1930 výsledkom chybného postoja sionistických vodcov.
Pokračovanie…
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Boli si vždy Židia vedomí toho, že predstavujú národ?
Kedysi sa v Európe argumentovanie, že Židia tvoria národný celok presahujúci ich občianstvo v jednotlivých krajinách kde žili, chápalo ako antisemitské myslenie. Dnes sa považuje za antisemitské tvrdenie, že Židia nemajú na takú argumentáciu žiaden legitímny základ; Židia sú národ zjednotený spoločným náboženstvom, genetickým dedičstvom a históriou. Ale je to zvláštny druh “flákačského” národa, keď žiaden z jeho intelektuálov neprejavil snahu o zápis do národnej histórie. Na konci prvého storočia bol Flavius Josephus, potom po viac ako jeden a pol tisícročia už nikto viac. Nič. Nula. Medzitým kresťanstvo a islam veľmi opatrne zaznamenávali ich históriu.
Po vyhlásení perzského kráľa Kyrosa cca v roku 538 pred našim letopočtom sa babylonskí Židia mohli slobodne znova usadiť v biblických krajinách, obzvlášť v Babylone. Tam aj vytvorili Babylonský Talmud, váženejší než verzia, ktorá sa neskôr vynorila z Jeruzalema – pravdepodobne preto, že nežidovský Babylon bol omnoho viac kultúrne sofistikovaným miestom. V Perzii (neskôr Irán) sa Židia stali civilizovanejší a vzdelanejší. (Je iróniou, že agenti Mossadu v posledných rokoch vraždia iránskych vedcov.) Znovuobnovený Izrael z roku 1948 mal byť paralelou. Drvivá väčšina Židov sa však cítila tak pohodlne v civilizovaných mestách diaspóry, že odmietli príležitosť “k návratu” do nerozvinutého Izraela. V staroveku vznikalo po svete mnoho veľkých židovských obcí dlho predtým, než došlo k pádu a exilu z Jeruzalema. Nemôžete sa vrátiť na miesto, kam vaša noha (a ani vašich predkov) nikdy nevkročila.
Zachovávali Židia v biblickej dobe etnickú čistotu?
Etnická čistota nebola porušovaná iba v Biblii; niekde bola zlikvidovaná úplne. Nebesia, dokonca aj patriarchovia Abrahám, Izák, Josef, Mojžiš, Dávid a Šalamún – tí všetci mali nežidovské ženy a žiadna z nich nebola obťažovaná nútením ku konverzii. V skutočnosti je jediná zmienka o konverzii k judaizmu v súvislosti s Ester. Tieto spisy boli písané počas perzského a helénskeho obdobia, keď sa židovská náboženská a spoločenská komunita ešte nezakladala na báze matky.
Sand poznamenáva, že druhý Izaiáš, kniha Rút, kniha Jonáša, a apokryfná kniha Judity sú zajedno pri volaní pohanov ku sebe. Áno, Deuteronómium zakazoval zmiešané manželstvá, hlavne medzi Moabitmi a Amonitmi, aby boli zachované odlišnosti. Ale Rút Moabitská bola prababičkou kráľa Dávida. Judita konvertovala Amonitu. To boli facky do tváre izolacionistov, ako bol Ezra – židovský vodca stojaci za návratom z Babylonu do Jeruzalema. Vieme, že Starý zákon bol písaný mnohými autormi. Neustále úpravy a ďalšie úpravy cez úpravy nie po desaťročia, ale po stáročia zaručujú, že bude plný nezrovnalostí. Chóry hlasov, ktoré vyzývajú pohanov, aby uctievali Jahveho znejú v Jeremiášovi, Ezechielovi, Sofoniášovi, Zachariášovi a v knihe Žalmov.
Je neuveriteľné, že až v roku 1965 hodil židovský historik Uriel Rappaport uterák do ringu a uznal pravdu o tom, čo už dávno vedeli nežidovskí historici ako Ernest Renan, Julius Wellhausen, Eduard Meyer, Emil Schürer a Theodor Mommsen. Sand píše, že podľa Mommsenových slov vôbec nebola výlučnosť podstatou starovekého judaizmu. Ako to neskôr robilo kresťanstvo a islam, aj judaizmus sa snažil rozširovať. V skutočnosti judaizmus vykonal mnoho masových konverzií, často aj mečom ako Hasmonean. Konvertiti boli hľadaní najmenej po tri storočia, takým, či onakým spôsobom. To znamenalo mnoho vzájomného miešania, ktoré stálo v protiklade obavám o etnickú čistotu. (Spomeňme si napr. na hromadnú konverziu Chazarov – pozn. prekl.)
Sú príbehy z Biblie historicky presné?
Dokonca aj židovský a nesporne šovinistický historik Norman Cantor pripúšťa: “Prvé tisícročie židovskej histórie, ako ju uvádza Biblia, nemá žiaden empirický základ. Bola vytvorená v neskoršej dobe na základe predstavivosti a dogmatických a politických požiadaviek.” Dávid a Šalamún? Boli to “krátko” vládnuci panovníci bez historického významu. V skutočnosti vykopávky v Jeruzaleme a jeho okolí nenašli žiadnu stopu po kráľovstve Dávida a Šalamúna z 9. storočia pr.n.l., a to aj napriek nálezom z ešte starších nebiblických čias. Čiastočne overiteľná židovská história začína s rozdelením do dvoch kráľovstiev. Na rozdiel od doby Ezru a skorých Makabejcov je to všetko trocha neslávne, neochotne upozorňuje Cantor.
Pozrime sa na Exodus, základ najsvätejšieho židovského sviatku Pesach. Historickým faktom je, že počas tejto doby bol Kanaán stále pod vládou faraónov. A tak tri milióny židovských bojovníkov a ich rodín utekalo z Egypta – do Egypta! Aj ak by boli čísla desaťnásobne prehnané, jednalo by sa o značný exodus v dobe, keď žilo omnoho menej ľudí ako dnes. Napriek tomu nezanechali po sebe žiadnu stopu v Egypte. To neguje pravdivosť celého príbehu. Starovekí Egypťania boli veľmi starostliví pri zaznamenávaní aj tých najvšednejších udalostí, ako to, aká skupina nomádov a v akom roku zablúdila do ríše. Cantor píše, že v týchto záznamoch nie je ani stopy po nejakých “dietkach Izraela”. Žili títo ľudia v Egypte? Vzbúrili sa proti nemu? Masovo z neho emigrovali? Nič. Absolútna prázdnota.
Jednou z najvzrušujúcejších udalostí v židovskej Biblii je dobytie Jericha. Archeológovia a historici zistili, že Jericho nezaniklo náhlym kolapsom. Dobytie si pravdepodobne vyžadovalo storočie a boli to bezpochyby Filištínci, ktorí dobyli mesto, nie Židia.
Potom je tu samozrejme “ťaví problém.” Biblická chronológia v období staršom ako tisícročie pr.n.l. je plná tiav. Ale my vieme, že ťavy sa udomácnili až po roku 1000 pr.n.l.. Ups. Cantor opäť pripúšťa, že Tóra musela byť napísaná po roku 700 pr.n.l. a je to takmer samá fikcia. V skutočnosti bola Biblia písaná a revidovaná v priebehu troch storočí. Nie je to tak, že jej mnohí autori boli stále bližšie a bližšie k pravde, čím boli od udalosti časovo vzdialenejší.
Bol Veľký Izrael, o ktorý sa snažila väčšina sionistov, niekedy realitou?
Neumann uvádza, že hranice predpokladaného kráľovstva Judei/Izraela sa nikdy ani vzdialene nepribližovali “Veľkému Izraelu”, ktorý súčasní židovskí fundamentalisti vzývajú. V každom prípade sa Biblia vzťahuje na históriu Judei, nie Izraela. Ale Judea bolo starobylé nerozvinuté kráľovstvo v porovnaní s Izraelom na severe. Pravdepodobne Kanaánsky Izrael bolo oproti Judei na konci 13 st. pr.n.l. dobre zavedené kráľovstvo. Tieto dva politické subjekty boli rivalmi, aj keď sa v oboch hovorilo variantou hebrejčiny. V Biblii, pokračuje Neumann, neexistovala a ani nebola počas vlády Šalamúna postavená žiadna veľká stavba. Boli vybudované neskôr za éry Izraela. Slávna zjednotená monarchia? Nikdy neexistovala. Šalamúnov palác, v ktorom žili stovky jeho žien a konkubín? Číre výmysly.
Inými slovami, majestátnosť biblickej Judei – ako v geografickom rozsahu, tak aj vo svojej kráľovskej nádhere – je falošná. A to aj ak by aj bola dokonca legitimita sionistického projektu pravdivá. Ale tieto lži zbavujú projekt aj povrchnej príťažlivosti.
Majú Židia inú identitu, ako Kanaánci, ktorých vytlačili?
Obyvatelia biblickej Judei a Izraela väčšinou praktikovali kanaánske náboženstvo alebo kulty, pretože to je to, čo boli – multietnickí Kanaánci, ktorí sa vynorili ako utečenci z Egypta medzi rokmi 1200 – 1000 pr.n.l.. Boli to nepochybne polyteisti, napriek silnejúcemu centrizmu Jehovu, pretože iba niekoľko kópií Tóry existovalo medzi tým, čo Neumann charakterizoval ako “negramotnú roľnícku spoločnosť bez systému vzdelávania a štandardného spoločného jazyka.”
A čo veľké stavby z biblickej doby? Všetky sú teraz pripisované kanaánskej kultúre. Keď voje “navrátilcov-z-Babylonu” ukradli názov Izrael, urobili to zrejme preto, že ich súperi Samaritáni chceli urobiť to isté. Chudobná Judea bolo malé bezvýznamné kráľovstvo, dychtiace po obsadení sofistikovanejšej krajiny na severe za pomoci nasadenia propagandy v podobe fantaskných biblických príbehov.
V prípade judaistického “exkluzívneho monoteizmu”, podľa Cantora je jeho pôvod s najväčšou pravdepodobnosťou v pocite akejsi povinnosti judejskej inteligencie v exile a po návrate z nej voči abstraktnejšej perzskej viere. Začínajúci monoteizmus sa neskôr upevnil v reakcii na polyteizmus helénizmu. Inými slovami, nielenže sa Židia etnicky nelíšili, samotná viera, ktorou sa stali známi, bol vyvíjajúci sa produkt absorbujúci alebo odmietajúci kultúrne tradície krajiny, kde žili.
|
Je fakt ze nesionisticki zidia chceli vytvorit svoju domovinu aj v Australii. Na rozhrani statu Zapadna Australia a Severneho Teritoria, o rozlohe 80 000 km stvorcovych, cize o uzem 3x vacsom ako dnesny Izrael. Na tomto uzemi aj dnes zije cosi len 600 aboridzincov. Toto uzemie ma dostatok dazdov a preto je vhodne na polnohospodarstvo, ci uz umelym zavlazovanim alebo inac. Tych 600 aboridzincov by ovela lahsie absorbovali do zidovskej spolocnosti, nez miliony arabov ktorymi je Izrael obkoleseny dnes. Podla mna Izrael je akasi nova forma Latinskeho kralovstva, ktore vzniklo nasledkom kriziackych vybojov. Kolko milliard dolarov sa vyhodilo na zbrojenie len aby ochranilo existenciu sucastneho Izraela. Keby izrael existoval na severe Australie ti peniaze sa mohli investovat do budovania infrastruktury a severoaustralsky Izrael by mohol byt skutocnym rajom pre zidov. Historicke artefakty ako mur nareku a podobne by mohli previezt do tohto severoaustralskeho Izraela aznovu ich tam postavit. Zbohatnuty Anglicania tak previezli kamen po kameni niektore historicke mosty z ich dedin v Anglicku a znovuich postavili s toho isteho material v severnej Amerike. Cize precedens tu je. Aj v zlom Latinske Kralovstvo aj v dobrom staty Noveho Anglicka v USA.
Od roku 1917 do roku 1959, socializmus stál Sovietsky Sväz
sto-desať miliónov životov! (Tieto “životy” boli z väčšej časti kresťania).
(B.B.C. address, March 26, 1976)
Ale títo židia boli škrtom pera vymazaní ako skutoční potomkovia ortodoxného biblického židovstva a Chazari sa prehlásili za jediných právoplatných predstaviteľov svetového židovstva.
A prečo Chazari nesúhlasili ani so zemou, ktorá sa stala dnešnou Ugandou (i keď T. Hertzl by s ňou bol súhlasil, ani s Birobidžanom, ani Madagaskarom, je iná ‘story’.
Keďže ale tento článok bude mať viac ďalších pokračovaní, nechcem predbiehať udalosti, aby som napísal dôvody Chazarov zamietnúť akékoľvek ponuky a trvať na Palestíne.
Existuje knižočka “Israel’s Five Trillion Dollar Secret”, autor Col. Curtis B. Dall, ktorú asi ťažko dostanete, kde sú dôvody Chazarov jasne opísané.