Jozef Banáš

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Minulosť každého poznáte podľa toho, ako sa správa dnes

KOMENTÁR - NÁDEJ. Čarovné slovíčko, emócia, ktorá nás vyhnala na novembrové námestia roku 1989. Štrngali sme kľúčmi v nádeji na lepší, dôstojnejší život. Arogancia a pýcha komunistického esteblišmentu doviedla do ulíc ľudí – komunistov i nekomunistov.

NÁDEJ. Čarovné slovíčko, emócia, ktorá nás vyhnala na novembrové námestia roku 1989. Zdroj:AP/TASR

Keď novembrový prach opadol, bol každý, kto mal červenú knižku automaticky označovaný za zlého, kto ju nemal bol dobrý. Aj robotník, ktorý v pote tváre vyrábal plechovky s farbami, aj jeho vedúci, ktorý si občas plechovku ukradol. Tým, pravdaže, nechcem povedať, že by si plechovku občas nešľohol aj robotník komunista, či robotník nekomunista.

Z pohľadu dobrých novembrových a najmä ponovembrových revolucionárov to však bolo jedno, robotník i majster boli komunisti a tak boli zlí. Tí, ktorí dnes pokradli nie plechovky, ale celé fabriky, sú dobrí demokrati. Keď mi istý vysokopostavený súdruh z ÚV KSČ dal v roku 1978 stopku na vyslanie na veľvyslanectvo do Rakúska, znechutený som napísal list ministrovi zahraničných vecí Bohuslavovi Chňoupkovi.

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Analytici a médiá dostali na frak. Trumpova výhra je prehrou mainstreamu

Člen ÚV KSČ Chňoupek to vyriešil a poza chrbát súdruha z ÚV KSČ nariadil moje vyslanie do NDR. Keď ma v NDR o dva roky navrhol veľvyslanec – nominant ÚV KSČ na odvolanie za moju permanentnú kritiku jeho diktátorských metód (nazval to hrubým porušením pracovnej disciplíny) zachránil ma slušný človek z ÚV KSČ.

Keď riaditeľ Československej televízie na Slovensku zakázal odvysielať moju inscenáciu Nebráňme vtákom lietať, našiel sa slušný komunista na oddelení propagandy a riaditeľovi nariadil hru odvysielať.

V románe Zóna nadšenia opisujem istého Remenára, zlodeja a podvodníka, ktorý sa nasilu chcel dostať do komunistickej strany, mal kontakty od najvyšších súdruhov „na kraji“ včítane verejnej bezpečnosti, ktorí jemu a dokonca i jeho manželke za malé protislužby dávali výjazdné doložky a nekomunista si cestoval po svete od Spojených štátov po Austráliu a zašiel dokonca aj do Vatikánu.

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Dosť bolo negatívneho. Jedna krajina skrýva návod na šťastie

Do strany sa nedostal, lebo sa nás našlo zopár odvážlivcov a hlasovali sme proti jeho prijatiu. Boli sme idealisti, chceli sme, aby bolo v strane čo najmenej vagabundov. Ja som necestoval - nemal som tie správne kontakty. Po novembri Remenár postavil svoju novú kariéru na tom, že začal vrieskať že on nikdy komunistom nebol a ukazoval na tých, ktorí boli proti nemu. Jeho zlodejská povaha sa nezmenila, po novembri kšeftoval s počítačmi a elektronikou a počul som, že ho dakde v Austrálii dali za podvody za mreže.

V demokratickej Austrálii ho zabásli, zatiaľ čo na demokratickom Slovensku robil svoje kšefty a podvody beztrestne. Nový esteblišment mladým ľuďom nalial a nalieva do hláv odsudky, posudky, podľa jednoduchého vzorca: komunista = zlý, demokrat = dobrý. Rád by som mladých ľudí usmernil – pred Novembrom 1989 nám nevládli komunisti, ale komunistickí karieristi, oportunisti, pätolizači. Podobne nám dnes nevládnu demokrati, ale demokratickí karieristi, oportunisti, pätolizači. Predovšetkým nám však vládnu ruky tých, ktorí poťahujú špagátikmi na ktorých sú zavesené im podriadené politické bábky. Nie je tajomstvom, že už aj o obyčajnom riaditeľovi odboru v štátnom úrade nerozhoduje minister, ale oligarcha, ktorý tam ministra dosadil. V tom je rozdiel medzi pohlavármi komunistickými a dnešnými. Tí komunistickí skutočne rozhodovali.

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Zbrojárske firmy v USA si zvolia víťaza. Čaká nás konflikt v Európe

November 1989 bolo vyvrcholenie odporu proti politickému esteblišmentu. Ľudia vyšli do ulíc s heslami slobody prejavu, slobodných volieb. Mnohí z bojovníkov proti esteblišmentu komunistickému pochopili November 1989 ako boj za nastolenie esteblišmentu kapitalistického. Splietli si demokraciu s diktátom. Proste ich predstava bola jednoduchá – preberieme moc od komunistov a namiesto nich budeme diktovať my. A my – idealisti, sme si navrávali, že na námestiach štrngáme za slobodu a demokraciu.

Vzbúrili sme sa proti mediálnej neslobode slova, tak, ako sa proti nej vzbúrili voliči Donalda Trumpa. Navyše pred novembrom sa nikto netváril, že je demokracia, cenzor stanovil čo sa môže a čo nie a basta. Dnes cenzori nie sú, ale vymývanie mozgov sa slobodne a demokraticky rozvinulo do absurdných rozmerov. Iniciatíve pätolizačov sa – podobne ako za komunistov, medze nekladú. Vtedy snaživci preklínali USA, dnes – neraz tí istí snaživci – preklínajú Rusko, ktoré krajiny NATO už totálne obkľúčili, ale niektorí novinári nás slobodne a demokraticky presviedčajú, že je tomu naopak a Rusko obkľúčilo NATO.

Tak, ako sme tomu neverili vtedy a informácie sme hľadali na Hlase Ameriky, Slobodnej Európe či v rakúskej televízii, tak tomu neveríme ani dnes a rovnako ako za komunistov hľadáme informácie v alternatívnych zdrojoch. 

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Z predvolebnej kampane v USA je človeku zle. Bože, zachráň Ameriku!

V novembri 1989 sme čakali, že k nám príde nielen sloboda slova, cestovania či vierovyznania, ale najmä sloboda bytia. Prišla však sloboda vlastníctva. Namiesto kýžených hodnôt duchovných nám začali vtĺkať do hláv novú mantru o úspechu, bohatstve, sláve a moci. A tak staronoví pätolizači siahli po moci zabudnúc, že demokracia je vtedy, keď dodržiavate pravidlá aj vtedy, keď vás nikto nevidí.

Keď som sa v lete roku 1990 zhováral vo Viedni s niekdajším nemeckým kancelárom Willym Brandtom o tom, ako sa Nemci vyrovnávali s minulosťou, povedal mi: „Minulosť každého poznáte podľa toho ako sa správa dnes.“ Je to presné. Tí, ktorí boli za starého režimu slušní, ostali slušnými aj po jeho páde, a naopak, vagabundi, ktorí nás ponižovali za starých čias, ostali vagabundmi aj dnes.

Remenárovci sú nezničiteľní. Takže chcem upozorniť dnešných novinárskych a mládežníckych krikľúňov a šplhavcov, že ich krikľúnska a šplhavá povaha ich nepustí a ak by boli žili v časoch totalitných, boli by mnohí z nich angažovanými novinárskymi bijcami imperialistov, či predsedami SZM. Majú len šťastie, že žijú v systéme, ktorý napriek všetkým problémom, ktoré prináša, dáva slušnému človeku väčšiu šancu v živote niečo dokázať ako tomu bolo za starého režimu.

Otázkou ostáva, či sa slušní môžu presadiť slušnými spôsobmi. Chcem veriť, že áno. Ak by som tomu neveril, november 1989 nemal zmysel. Všetkému sa treba učiť, aj demokracii. V mojej viere mi pomáha to, čo nám ešte z novembra 1989 zostalo. NÁDEJ.