Tak tu máme dve Ameriky. A dva svety
Dag Daniš
11.11.2016
Snímka týždňa: Amerika aj svet sú v šoku.
Dve Ameriky. Dva svety
Víťazstvo Trumpa je signálom, že tzv. štandardná politika má dnes slabšiu podporu, ako čokoľvek iné. Dnes už môžeme povedať, že svet starých „politických elít“ je v kríze. A celkom zaslúžene
Okrem toho však vidíme v Spojených štátoch (ale aj v Európe) ešte jeden problém. A ešte hlbší. Rozdelenie spoločnosti na dva „svety“. Na dve Ameriky. Aj na dve Európy. Západný svet sa vnútorne štiepi...
Následky môžu byť zhubné.
Ono to totiž nie je tak, že radikáli to víťazne valcujú – a staré elity idú do šrotu. Nie. Sily sú pomerne vyrovnané. Clintonová nebola len „nominant“ záujmových skupín. Vybrali si ju ako kandidátku aj ľudia. V primárnych voľbách mala väčšinovú podporu Demokratov. Až neskôr sa ukázalo, že to bol pre túto dobu zlý výber (mobilizácia Demokratov bola umelá a slabá, najslabšia za posledných osem rokov).
To isté Trump v Republikánskej strane. Tiež sa presadil v primárnych voľbách. S námahou a kontroverzne. Mobilizácia Republikánov bola tiež slabá (najslabšia za osem rokov), ale na porážku bezprizornej Clintonovej a skompromitovaných Demokratov to stačilo. O chlp.
Výsledok bol tesný (Clintonová mala dokonca viac volebných hlasov, no s menším ziskom voliteľov).
Teda: Amerika je škaredo rozdelená na dva svety, ktoré sa vzájomne neznášajú. Alebo dokonca nenávidia. Reči Američanov (Britov) o emigrácii sú krutá novinka.
Niečo podobné vidíme aj v Európe. A dokonca aj na Slovensku. Tradičné väzby národnej (či štátnej) spolupatričnosti sa oslabujú. A ľudia sa zjednocujú – či znepriateľujú – podľa spoločenského statusu.
Povedané rečou antického Ríma: máme tu svet, resp. triedu „optimátov“ (od optimas - najlepší) a triedu „populárov“ (od populares - ľudoví).
Nebolo by to nič neprirodzené, ale… Ale tieto dva svety sa na oboch koncoch radikalizujú, pohŕdajú jeden druhým a otvorene si vyhlasujú politickú vojnu. Silácke reči o potrebe „izolovať“, „vyhnať“ či „zničiť nepriateľa“ počuť z oboch strán.
Tento trend môže byť veľmi nebezpečný.
Ak sa tieto dva svety nepodarí skĺbiť do prirodzeného partnerstva, máme tu konflikt. Vnútorný vyčerpávajúci konflikt.
* *
KOMENTÁR
Tento komentár nebude o Trumpovi. Bude o tom, prečo majú radikáli ako on masovú podporu (Británia, USA, Európa). A prečo je tento trend v niečom prirodzený, zdravý a užitočný.
Na úvod jedna zásadná poznámka: nie, chorá nie je spoločnosť. Netreba ju prevychovávať - kampaňami, presviedčaním, lepším školstvom či ťahaním deciek na výlet do Osvienčimu… Choré je dnes to, čo americkí novinári nazývajú „establišment" (vládnuce elity).
Toto je pre pochopenie trendov najpodstatnejšia vec. Angažovaná obhajoba „dobrého“ establišmentu a tlaky aktivistov na krotenie „pomýlenej“ verejnosti nikam nevedú.
Výzva je postavená presne naopak: tlačiť treba na radikálnu zmenu myslenia elít, ich politickej mentality a priorít, ktoré hlásajú. Tlačiť treba na to, aby opäť zastupovali väčšinu spoločnosti. A jej záujmy.
Demokratická vzbura
V Spojených štátoch sa stalo takmer to isté, čo v Británii. Môžeme to nazvať demokratická vzbura.
Väčšina sa vzbúrila proti vládnucej názorovej menšine.
Proti elitám, ktoré si roky budovali svoj vlastný, pomerne uzavretý svet. Čoraz viac vzdialený od reality.
Reč mimozemšťanov
Kto aspoň pár dní strávil v Bruseli, vie, že „establišment“ a jeho mentálny svet zmutoval do podoby, ktorá dnes ľuďom „zvonku“ pripomína karikatúru.
Elity, ktorých úlohou je zastupovať spoločnosť, zmizli. Zmenili sa na elitárov. Ich prioritami sa stali heslá o právach LGBT, o rodovej rovnosti, o ochrane menšín (sexuálnych, etnických, náboženských), o právach imigrantov… Nazvali to „agenda“ a „politiky“ a „akčné plány“. A hrali sa na progresívnych.
Keby do toho nevleteli tri krízy – finančná (2009), bezpečnostná (2014 po Majdane) a imigračná (2015), asi by všetko ostalo po starom. Kým sa svetu a ľuďom darí, je im srdečne jedno, či Juncker so Schulzom pozorne sledujú LGBT, alebo HBO…
Imigranti
Osudovou ranou pre tzv. establišment bola hlavne imigračná kríza. Ľudia sa s prekvapením dozvedeli, že na ilegálnu migráciu a nových susedov si musia zvyknúť, že hranice sú prežitok, že treba otvoriť dvere, že utečencov treba vítať. Elity, pardon, elitári sa vášnivo bili za záujmy imigrantov. Cudzincov. Nie za záujmy domácej spoločnosti.
Medzera medzi verejnosťou a „elitami“ sa tým dramaticky zväčšila. Oni už nemali len iné názory. Oni už hovorili inou rečou – ako mimozemšťania. A nemohlo to ostať bez následkov. A bez zrážky.
Vybuchlo to hlavne v dvoch krajinách, ktoré tlačila a tlačí neriešená migrácia najviac. A zasahuje ich sociálny systém, cenu a kvalitu bývania, školstvo (Británia a Spojené štáty).
Demokracia naopak
Táto „demokratická vzbura“ v Británii či USA pritom nie je útokom na západný systém. Až také zlé to nie je. Tradičný západný systém stojí na troch princípoch – demokracii, slobode a rešpekte k súkromiu. Väčšina ľudí či „lídrov odporu“ si útok na tieto princípy neželá. A nehlása ani násilie či revolúcie. Naopak, deficitom demokracie trpel skôr „establišment“.
Demokratický systém má garantovať, že vládne elity budú presadzovať (zastupovať) záujmy spoločenskej väčšiny. Nie záujmy menšiny. Alebo budú aspoň rešpektovať väčšinové postoje. Hlavne pri zásadných otázkach (imigrácia, vojenské zásahy v zahraničí).
A presne v tomto bol problém. „Establišment“ sa zamestnával a kompromitoval neúspešnými vojnami (Irak, Líbya, Sýria). A zápasom za záujmy menšín. Či za záujmy cudzincov. Väčšinové domáce postoje verejnosti buď ignoroval, alebo odsudzoval ako „závadové", ktoré treba prekonať. Pokrokovo.
Imunitný systém a kút hanby
Elity si pri ochrane svojho sveta vypracovali dômyselný imunitný systém. Každého, kto chcel preniknúť dnu a meniť pomýlené myslenie či videnie elitárov, vytlačili do „kúta hanby".
Chceš brániť národné záujmy? Si nacionalista. Odmietaš rozmach ilegálnej migrácie? Si xenofób. Nevítaš cudzincov? Si rasista. Útočíš na pravidlá politickej korektnosti? Si extrémista. Načúvaš ľuďom? Si populista...
Áno, aj elitári sa zradikalizovali. V hlásaní svojej „pravdy" a v stíhaní nepriateľa. Len si to nepriznávajú. Považujú sa za umiernených. Tlaky na zmenu – na realistickú zmenu v súlade s postojmi spoločnosti – boli odrazené. Za čiaru. Mimo ihriska alebo aspoň do kúta. Kto chcel prelomiť túto elitársku ideologickú blokádu, opevnenú angažovanými pomocníkmi z tretieho sektora či médií, ten sa musel nutne zradikalizovať - a drať sa dopredu s pomocou „ulice".
Ako Johnson v Británii či Trump v Republikánskej strane. A dostal sa do špirály. Čím viac ho elitári odstrkovali, tým viac sa radikalizoval. A čím viac sa radikalizoval, tým viac ho odstrkovali. Ako nepriateľa. Ako zlo. Cieľ? Mal skončiť. Sklapnúť. Vylúčený z dobrej spoločnosti. Lenže. Opustení a bez potrebnej podpory nakoniec ostali strážcovia „pravej viery“. Clintonovci. Nie Trump, ktorý ich prevalcoval.
Nesympatický, zlostný chlap bez spôsobov a bez úrovne, ktorého strop by mal byť 6 percent, porazil ikonu „establišmentu". Nie, väčšina Američanov v ňom nevidela vzorového politika. Videla v ňom Kladivo, ktorým chce prebrať tých, čo nepočúvali (alebo počúvali len seba).
Hrozby a riešenia
Samozrejme, treba priznať, že tento trend „vzbury väčšiny“ so sebou na okrajoch ťahá aj riziká. Nielen radikálov. Aj extrémistov, ktorí chcú odpor pretaviť na hnev. Nenávisť. A násilné zúčtovanie s celým systémom. Toto riziko tu je a rastie.
Pri riešení si však nesmieme zamieňať príčiny s následkami.
Príčinou tohto trendu nie sú arogantní populisti. Nie, oni sa len vezú. Príčinou sú arogantní elitári. So svojim kádrovaním. A so svojim kútom hanby, do ktorého hnali „kacírov“.
A v ktorom zrazu sedí – väčšina. Väčšina Britov. Väčšina Američanov (aj Európanov i Slovákov).
Ak chcú Američania, Briti (či Európania) riešenia na potlačenie extrémizmu, potrebujú kampaň na zmenu myslenia elít. Nie kampaň na ich obranu.
Kto si to neprizná, ten neprinesie riešenia. Prinesie problémy. Ako to urobila Clintonová.
No comments:
Post a Comment