Thursday, November 3, 2016

Jews and WWI

Židovský faktor vo vojne, časť 1
::protiprudu.org
Star the articleMark as unread
Dňa 12. decembra 1916, keď vojna trvala už dva a pol roka, Nemecko predložilo Spojencom mierovú ponuku na ukončenie vojny. Ponuka bola založená na báze status quo ante, teda nikto nevyhral, nikto neprehral a nikto nebude platiť reparácie; každý jednoducho prestane bojovať a vráti sa domov. Nemecko sa nikdy nesnažilo o vojnu. V tom čase priebeh vojny naznačoval, že Nemecko je na pokraji víťazstva. Nemecké ponorkové sily dokázali účinne blokovať zásobovacie konvoje z Ameriky do Británie. V Británii bol kritický nedostatok všetkého vojnového materiálu. Francúzsko už stratilo 600 000 mužov v bitkách pri Verdune a na Somme a vojaci sa začínali búriť. Talianska armáda sa úplne zrútila a ruskí vojaci húfne dezertovali a utekali domov. Zdalo sa, že Nemecko vyhráva na oboch frontoch. Ale mŕtvych už bolo príliš veľa a Briti s Francúzmi neboli ochotní zastaviť boje za nič menšieho, než je víťazstvo. Jediný spôsob, ako mohli ospravedlniť krviprelievanie a hrozné straty na životoch, bolo bojovať až do úplného víťazstva. Navyše, ako bolo spomenuté v predošlej kapitole, Británia vstúpila do vojny s cieľom zničiť priemyselného a obchodného rivala. A to ostalo naďalej jej cieľom. Britskí vodcovia boli rozhodnutí nájsť spôsob, ako prelomiť patovú situáciu a vyhrať vojnu. Vedeli, že takýmto spôsobom je zatiahnutie Ameriky do vojny na svojej strane. Neúnavne sa o to snažili, ale stále neúspešne.
Sionistickí Židia a a britská vláda už spolu kuli pikle cez ponuku na vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne. V októbri 1916, dva mesiace pred nemeckou mierovou ponukou, skupina sionistických Židov pod vedením Chaima Weizmanna (neskoršieho prvého prezidenta Izraela) sa stretla s britskými vládnymi predstaviteľmi a predložila im návrh. Ak by Británia po vojne zaručila vytvorenie židovského štátu v Palestíne, Židia využijú svoj vplyv prostredníctvom bohatých a mocných Židov, aby zatiahli Ameriku do vojny na strane Spojencov, čo by zaistilo ich víťazstvo. Títo Židia si boli takí istí svojou mocou a vplyvom, že prakticky garantovali dosiahnutie tohto cieľa.
gv-3-1
Obr.: Sir Arthur Balfour
gv-3-2
Obr.: Chaim Weizmann
V tej dobe bola Palestína pod kontrolou Osmanskej ríše, ktorá bola spojencom Nemecka. Ak by Nemecko vyhralo vojnu, Osmanská ríša by ostala nedotknutá a nebola by žiadna možnosť vytvoriť v Palestíne “židovskú vlasť.” Ale v prípade, ak by vojnu vyhrali Spojenci, potom by Palestínu kontrolovala Británia a bola by v pozícii, aby ju mohla odovzdať Židom. (Či Británia mala alebo nemala právo darovať Židom zem patriacu iným ľuďom je iná otázka.)
Británia mala na stole ponuku Židov, ktorí prakticky garantovali zatiahnutie Ameriky do vojnového konfliktu. Vzali ich za slovo a nemeckú mierovú ponuku odmietli. Briti na oplátku sľúbili Židom, že ak sa skutočne podarí zatiahnuť Ameriku do vojny, Palestína bude ich. Sionistickí Židia sa okamžite pustili do práce.
gv-3-3
Obr.: Thomas Woodrow Wilson (1856 – 1924) bol 28. prezident Spojených štátov v rokoch 1913 až 1921
Malá skupina elít, ktorá vládla v Spojených štátoch, vrátane prezidenta Wilsona a jeho administratívy, sídlila na východnom pobreží. Všetci boli nadšení anglofilovia naklonení k vstupu do vojny na strane Anglicka. Potrebovali len trocha potlačiť a zámienku, ktorá mohla byť ľahko vyrobená. Ale srdce Ameriky, ktoré zahŕňalo aj milióny etnických Nemcov, nechcelo mať nič spoločného s vojnou. Bolo teda potrebné zmeniť postoj verejnej mienky. To sa dalo dosiahnuť propagandou. Briti už viedli v Amerike vlastnú veľmi sofistikovanú protinemeckú propagandistickú kampaň od začiatku vojny. Táto kampaň zaznamenala výrazné úspechy pri obrátení americkej verejnej mienky proti Nemecku, ale v žiadnom prípade nepresvedčila väčšinu.
Židia mali v Amerike veľkú moc. Okrem toho, že vlastnili väčšinu veľkých bánk, vlastnili aj väčšinu novín a Hollywood. Mali pod kontrolou všetky prostriedky na spustenie efektívnej propagandistickej kampane. Vzhľadom na svoje bohatstvo a ochotu podporovať kampane politikov mali aj obrovský politický vplyv a nemali veľa problémov pri presviedčaní politikov, aby nasledovali ich postoje.
Motivácia Židov v medzinárodnej politike tej doby bola komplikovaná a vyžaduje trocha vysvetlenia. Židia vtedy, rovnako ako aj dnes, žili ako menšiny v mnohých iných “hostiteľských” krajinách, bez vlastného štátu, ale všetci sa považovali za súčasť “medzinárodného izraelského národa,” jediného národa, ktorý zahŕňal všetkých Židov na svete.
Čo sa deje so Židmi v jednom kúte sveta, to sa dotýka Židov po celom svete. Ako každý národ, aj medzinárodné židovstvo má “národné záujmy”. Jedným z národných záujmov tej doby bolo eventuálne zničenie cárskeho režimu v Rusku. Židia v Rusku boli po dlhú dobu obmedzovaní a utláčaní jedným cárom za druhým. A to až do takej miery, že milióny Židov opustili územia pod vládou Ruska a presunuli sa do iných európskych krajín, ale hlavne do Ameriky. Cárske Rusko bolo zarytým nepriateľom medzinárodného židovstva, a pretože Nemecko bolo vo vojne s Ruskom, medzinárodné židovstvo malo tendenciu podporovať Nemecko podľa princípu “nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom.” V tej istej dobe obmedzovali podporu všetkého druhu pre Britániu a Francúzsko, pretože to boli spojenci Ruska. Jacob Schiff, v Nemecku narodený šéf banky Kuhn, Loeb v New Yorku, a jedna z najvplyvnejších osobností tej doby medzi americkými Židmi, napísal v apríli 1915 v “The Menorah Journal”:
“Netajím sa sympatiami k Nemecku. … Anglicko bolo kontaminované jeho podporou Rusku … som úplne presvedčený, že v Nemecku je antisemitizmus vecou minulosti.”
Schiffove sympatie k Nemecku boli rozšírené medzi všetkými Židmi, najmä medzi sionistami.
Avšak potom, ako sionisti zahliadli svoju šancu na získanie Palestíny ako židovskej vlasti, medzinárodné židovsto zmenilo cez noc strany, začali podporovať Britániu a z Nemecka sa stal ich zarytý nepriateľ. Nielenže stiahli finančnú podporu, ale tiež začali so zlomyseľnou propagandou proti Nemecku. Americkí a britskí Židia sa pripojili k intenzívnej protinemeckej propagandistickej kampani britskej vlády. Všetky Židmi vlastnené noviny a časopisy, rovnako ako Židmi vlastnený Hollywood, sa pustili do útoku. Nemci, ktorí ešte nedávno boli Židmi favorizovaným národom, sa náhle stali v židovskej tlači brutálnymi, deti vraždiacimi “Hunmi”. Medzinárodní židovskí bankári odstrihli finančnú podporu Nemecku a začali nalievať peniaze do Francúzska a Británie. Dokonca aj židovské banky v Nemecku odmietli ďalej financovať vojnové úsilie Nemecka.
Pred vojnou bolo Nemecko pre Židov pohostinnou krajinou. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek obmedzení pre ich národ, získali Židia veľkú moc, a vďaka dominantnému postaveniu v bankovníctve a finančnom sektore mali pod kontrolou aj veľkú časť priemyslu v Nemecku. Akonáhle Británia prisľúbila Židom Palestínu, aj nemeckí Židia prestali podporovať nemecké vojnové úsilie. Namiesto toho sa stali spojeneckou “piatou kolónou” vo vnútri Nemecka a zradili krajinu, v ktorej žili. Židovské noviny v Nemecku začali kritizovať a odsudzovať vojnu. Židovskí odboroví predáci začali agitovať za štrajky a pracovné prestávky, židovskí komunisti začali agitovať za revolúciu. Spoločné úsilie židovských skupín oslabilo vojnovú výrobu a vytváralo nepokoj medzi nemeckým obyvateľstvom. Ukázalo sa ako veľmi škodlivé pre nemecké vojnové úsilie. Židia prijali britský úplatok a znova dokázali, že ich primárnym záujmom je to, “čo je dobré pre Židov” a ich lojalita patrí vždy a všade iba medzinárodnému národu Izraela.
Bezprostredne po britskom prísľube židovskej vlasti v Palestíne začali americkí Židia tlačiť na Wilsonovu administratívu, aby Amerika vstúpila do vojny s Nemeckom. Prezident Woodrow Wilson bol ku Židom veľmi poddajný, pretože jeho politická kariéra bola produktom židovskej finančnej a mediálnej podpory a on sám zostal v úzkom kontakte so Židmi. Dokonca aj jeho nežidovská pravá ruka, “plukovník” Edward Mandell House, bol úzko previazaný so Židmi ešte pred spojením s Wilsonom. House bol zamestnaný ako agent židovského domu Rothschildovcov a vyjednával pre nich nákupy americkej bavlny pred tým, ako sa pripojil k Wilsonovi.
gv-3-4
Obr.: Edward Mandell House (1858 – 1938) bol vplyvný americký diplomat, politik a prezidentský poradca, známy ako plukovník House, hoci nikdy neslúžil v armáde. Bol veľmi vplyvným politikom v Texase než sa stal kľúčovým podporovateľom prezidentskej kampane Woodrowa Wilsona v roku 1912. Nemal žiadnu oficiálnu funkciu, ale bol hlavným poradcom Wilsona pre európsku politiku a diplomaciu počas Prvej svetovej vojny (1914 – 1918) a na mierovej konferencii v Paríži (1919).
Wilsonova kampaň na funkciu guvernéra New Jersey bola financovaná skupinou židovských bankárov a finančníkov, vrátane Jacoba Schiffa – prezidenta Kuhn, Loeb Bank, Paula Warburga – Schiffovho švagra a Wilsonovho poverenca Federálnej rezervnej rady, a Henryho Morgenthaua staršieho – finančníka a Wilsonovho veľvyslanca v Osmanskej ríši.
gv-3-5
Obr.: Títo vplyvní americkí Židia financovali a teda aj ovplyvňovali politickú kariéru prezidenta Woodrowa Wilsona. Svoj vply použili na to, aby dotlačili Wilsona do vojny proti Nemecku.
Tí istí Židia, ako aj ďalší, financovali jeho kandidatúru na prezidenta. Ďalšími Židmi, ktorí mali vplyv na Wilsona, bol napríklad prvý židovský sudca Najvyššieho súdu Louis Brandies, ktorého menoval Wilson; Barnard Baruch, bohatý a mocný finančník; rabín Stephen Wise, zakladateľ federácie amerických sionistov v roku 1897, ktorý sa neskôr stal najdôveryhodnejším poradcom Wilsona; a Felix Frankfurter, kryptokomunista, ktorý bol neskôr menovaný do Najvyššieho súdu Frankom Delano Rooseveltom. Títo Židia doslova ovládali Wilsona, pretože boli významní pre jeho kariéru. Všetci vytrvalo tlačili na Wilsona aby vstúpil do vojny proti Nemecku, ku ktorej už bol aj tak náchylný. Medzitým židovské informačné a zábavné média už úplne obrátili verejnú mienku z protivojnového postoja na jej vyžadovanie. Wilson sa rozhodol, že Amerika vstúpi do vojny. Potom predstúpil pred Kongres a presvedčil ho, aby vyhlásil vojnu Nemecku.
Dňa 6. apríla 1917, necekých šesť mesiacov po stretnutí Weizmanna s britskou vládou, počas ktorého prisľúbili sionistickí Židia zatiahnutie Ameriky do vojny, kongres Spojených štátov vyhlásil Nemecku vojnu.
gv-3-6
Obr.: Titulok v Chicago Daily Tribune oznamuje vstup USA do vojny s Nemeckom
Na oplátku vydala britská vláda 2. novembra 1917 Balfourovu deklaráciu vo forme dopisu od britskej vlády sionistovi barónovi Walterovi Rothschildovi, v ktorej sľubuje Židom Palestínu ako ich domovinu.
gv-3-7
Obr.: “Balfourovu deklaráciu” napísal Arthur Balfour lordovi Rothschildovi s dátumom 2. november 1917

Židovský faktor vo vojne, časť 2
::protiprudu.org
Star the articleMark as unread
Vojna skončila 11. novembra 1918 po tom, ako bolo podpísané prímerie založené na “štrnástich bodoch” prezidenta Wilsona. V prípade, ak by mierová konferencia v Paríži dodržala slovo a vypracovala mierovú zmluvu na základe štrnástich bodov prezidenta Wilsona, všetko by bolo inak. Ale ako je uvedené v predošlej kapitole, nestalo sa tak. Mierová konferencia ignorovala Wilsonových štrnásť bodov, ktoré by zaručili spravodlivý mier pre všetky strany. Nemecko bolo obvinené z rozpútania vojny a zmluva bola spísaná s krutými a represívnymi podmienkami, ktoré boli všetkým možným, len nie podmienkami spravodlivého mieru. Pre nemecký národ to bolo deštruktívne a demoralizujúce. Zmluva bola predložená Nemecku ako diktát, ktorý muselo Nemecko podpísať pod nátlakom. Nemecký národ bol ohromený, keď sa dozvedel o obsahu zmluvy. Ľudia boli pobúrení a hľadali vinníka. Ich hnev sa zameral na Židov.
Teória o “noži v chrbte” obviňovala komunistov a Židov z vojnovej prehry a aj za kruté podmienky mierovej zmluvy. Na týchto tvrdeniach bolo dosť pravdy na to, aby jej široká verejnosť verila. Medzinárodné židovstvo skutočne stálo po boku nepriateľov Nemecka, výmenou za sľub židovskej vlasti v Palestíne, ktorý im poskytla Británia. Židia tiež naliali financie do britskej a francúzskej vojnovej mašinérie a využili svoj medzinárodný bankový vplyv, aby odrezali Nemecko od zdrojov financovania. Navyše, mnoho z týchto Židov boli nemeckí Židia, ktorí podkopávali svoju vlastnú krajinu.

Židia na mierovej konferencii v Paríži

Rozsah židovského pôsobenia na mierovej konferencii v Paríži po vojne dnes nie je príliš známy. Faktom je, že sa tam hrnuli Židia z celého sveta. Prichádzali z Ruska, východnej Európy, Francúzska, a najmä zo Spojených štátov a Británie. Z Británie prišli napr. lord Walter Rothschild, Lionel de Rothschild, Chaim Weizmann, Lucien Wolfe, Moses Montefiore, Nachum Sokolov, Julius Kahn, profesor Sylvain Levi, M. Bigar a mnohí ďalší.
Zo Spojených štátov prišli rabín Stephen Wise, Felix Frankfurter, Oscar Strauss, člen Najvyššieho súdu Louis Brandeis, Walter Lippmann, historik Simon Dubnow, Harry Friedenwald, Jacob de Haas, Mary Fels, Louis Robison, Bernard Flexner a sudca Julian Mack z Philadelphie spolu s inými. Prišlo aj desať ďalších Židov, členov Amerického židovského kongresu, vytvoreného v roku 1918 špeciálne pre mierovú konferenciu v Paríži.
Z Francúzska prišla skupina Židov zastupujúcich Alliance Israelite Universelle, medzinárodnú židovskú organizáciu s centrom v Paríži, založenú v roku 1860 na ochranu ľudských práv Židov po celom svete.
Záujmy amerických bánk zastupoval židovský bankár Paul Warburg, predseda Federálneho rezervného systému (FED). Jeho brat Max Warburg, šéf nemeckého bankového domu Warburg a spol. spolu s ďalšími nemeckými Židmi zastupoval záujmy nemeckých bankových domov (nezastupovali záujmy Nemecka ako takého, ale iba záujmy nemeckých bánk v rukách Židov). Tieto skupiny boli v spojení s veľkým množstvom Židov z boľševického Ruska, Poľska a Ukrajiny. Aj keď zdanlivo zastupovali rôzne krajiny, všetci židovskí delegáti sa spoločne zhromaždili v jednej skupine, snažiac sa v prvom rade zaistiť záujmy medzinárodného židovstva. Záujmy rôznych krajín, ktoré zastupovali, boli až na druhom mieste a mali oveľa nižšiu prioritu, ak boli vôbec brané do úvahy.
Každý z najvyšších predstaviteľov Spojencov pri mierových rozhovoroch mal za svojho hlavného poradcu – aké prekvapenie – Žida. President Wilson mal Bernarda Barucha. Francúzsky Clemenceau mal Jeroboam Rothschilda, známeho ako Georges Mandel. Britský David Lloyd George mal sira Phillipa Sassoon. Zástupca Talianska na rokovaniach, premiér Vittorio Emanuele Orlando, bol sám polovičný Žid, a aj sa tak sám identifikoval.
Všetci títo Židia sa komplexne podieľali na rozhodnutiach všetkých úrovní mierovej konferencie, najmä na tých, ktoré priamo súviseli s ich vlastnými záujmami. Záujmy Židov dostali nevysvetliteľne vysokú prioritu pri príprave mierovej dohody známej ako Versailleská zmluva. Židia mali celý rad záujmov, ktoré intenzívne sledovali, ale obzvlášť boli zainteresovaní v nasledujúcich troch požiadavkách, ktoré boli zahrnuté do konečnej zmluvy:
1. Liga národov ako prvý krok ku svetovej vláde
2. Uznanie židovských “menšinových práv” vo východnej Európe
3. Uznanie britského mandátu v arabskej Palestíne ako nevyhnutný prvý krok ku vytvoreniu židovského štátu
Všetky tri body boli splnené.
Je pozoruhodné, že židovské záujmy tak prevládali na konci vojny, ktorej sa Židia ako samostatná entita nezúčastnili. A napriek tomu tam na konci vojny boli, prišli z krajín na oboch stranách konfliktu, plne sa podieľali na mierovej konferencii, a zabezpečili pre seba významný podiel na koristi. Židovská moc nebola nikdy zjavnejšie preukázaná. Dostali všetko, čo sa rozhodli získať.

Židia v Británii

Židia mali v Británii veľkú moc. Takú veľkú, že britskú spoločenský kritik Hilaire Belloc vo svojej knihe “Židia” z roku 1922 opísal britskú ríšu ako partnerstvo medzi židovskými financiami a britskou aristokraciou. Británia bola svetovým finančným centrom a Rothschildovci dominovali britským financiám. Belloc ďalej napísal:
“… Židia, napriek svojmu malému počtu, obsadili každú britskú inštitúciu, najmä univerzity a poslaneckú snemovňu… vďaka svojim peniazom, ktorými ovládajú politikov…” (To isté sa dá dnes povedať o Spojených štátoch.)
gv-3-8
Obr.: Hilaire Belloc a jeho kniha “Židia” (1922)
Vo svojej knihe “Príbehy britskej aristokracie” (1956) tvrdí L. G. Pine, že britská aristokracia sa dôkladne premiešala s židovskou krvou. V skutočnosti Pine hovorí, že britská aristokracia je spolovice židovská. Staré rody doplatili na ťažké časy po priemyselnej revolúcii, keď sa finančná sila presunula z veľkých pozemkov a majetkov do priemyselnej výroby.
gv-3-9
Obr.: L. G. Pine a jeho kniha “Príbehy britskej aristokracie” (1956)
Židia mali pod kontrolou peniaze v Británii a dokonca financovali britskú vládu cez Bank of England, ktorá bola pod kontrolou Rothschilda. Financovali aj britský priemysel. Upadnutá a odstavená šľachta so starobylými titulmi a a veľkostatkami ostala bez financií, začala sa teda ženiť s dcérami bohatých Židov. Doslovne dochádzalo k manželstvu medzi židovskými financiami a britskou aristokraciou. Pine uvádza ako príklad manželstvo 5. grófa z Roseberry, ktorý si vzal jedinú dcéru a dedičku baróna Mayera de Rothschild, hlavy Bank of England. Roseberry sa stal premiérom v roku 1894. Jeho manželka:
“… naďalej ostala židovskej viery, ale deti boli vychované ako kresťania… Spojenia medzi židovskými dámami a britskými lordami sú prevážne takéhoto typu, manželky poskytujú veľké sumy … kým aristokrati majú tituly a starodávne majetky. Ich deti môžu vyberať medzi pestrou zmesou predkov.”
Ďalšie bohaté a mocné židovské rodiny, ktoré prenikli do radov britskej aristokracie, boli rodiny Sassoon, Cassel, Montefiore, Montague, Goldsmid a ďalší. Títo Židia boli mužmi s vrecami peňazí za významnými politikmi a politickými vodcami, ktorých vytvorili. Obzvlášť v prípade Winstona Churchilla. Churchill nemal žiadne peniaze, ale napriek tomu žil ako orientálny paša. Bolo to vďaka skupine bohatých židovských podporovateľov, ktorí sa medzi sebou nazývali “The Focus”. Táto skupina podporovala Churchilla počas celej jeho kariéry a obzvlášť aktívni boli pri snahe urobiť z neho premiéra. Všetci títo bohatí Židia boli sociálne previazaní s najmocnejšími mužmi Británie, vrátane samotného kráľa. Casselova dcéra sa vydala za lorda Louisa Mountbattena, člena kráľovskej rodiny. Cassel bol príbuzný Rothschildovcov, najvplyvnejšej židovskej rodiny v Európe. To znamená, že sobáš medzi Casselovcami a Mountbattenovcami previazal kráľovskú rodinu aj s Rothschildovcami.
Pred Prvou svetovou vojnou bola veľká časť britskej aristokracie židovského pôvodu, zvyšok bol dôkladne premiešaný so židovskou krvou. Británia mala dokonca židovského premiéra Benjamina Disraeli, ktorý napísal:
“Židia sú tak úzko spojení s britskou šľachtou, že je nepravdepodobné, aby niektorá z týchto skupín utrpela stratu, ktorá by sa nedotkla aj druhej.”
gv-3-10
Obr.: Benjamin Disraeli (1804 – 1881) bol židovský politik, ktorý sa stal premiérom Spojeného kráľovstva za takzvanú Konzervatívnu stranu; bol tiež literátom. Po skromných začiatkoch pôsobil vo vláde tri desaťročia, dva krát ako premiér Spojeného kráľovstva.
Vďaka tomuto všetkému mali Židia silný vplyv na každý aspekt britskej politiky, vrátane vstupu do vojny proti Nemecku.
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

No comments:

Post a Comment