Beat generation
Beat generation[1][2] (iné názvy: bítnici,[1] porazená generácia,[1] zbitá generácia,[1] beatnici[3]; angl. beat generation) je hnutie amerických básnikov aprozaikov 50. – 60. rokov 20. storočia, ktorí svojimi dielami i životnými postojmi demonštrovali nesúhlas s konzumnou spoločnosťou a s konzervativizmom zakoreneným vo vtedajšej kultúre.
Obsah
[skryť]Literárne hnutie[upraviť | upraviť zdroj]
Bítnici sa v kladnom zmysle zapísali do vývoja americkej a anglosaskej literatúry. Tesne po Druhej svetovej vojne vládol v poézii T. S Eliot a Ezra Pound, ich dominanciu podporovali akademickí kritici a autori. V tomto štádiu vývoja poézie prišli na jej scénu nové generácie autorov, ktorí sa združovali v krúžkoch Black Mountain Poets a v Newyorskej škole. Boli podstatne ovplyvnení tvorbou Williama Carlosa Williamsa.
„Beat Generation“ ako literárne hnutie začalo kryštalizovať na západnom pobreží USA v San Franciscu a Los Angeles, kam sa presťahovali Allen Ginsberg, Jack Kerouac a Gregory Corso z New Yorkskej Greenwich Village.[4]. Hnutie ovplyvnilo širšie umelecké dianie, ktoré bolo neskôr pomenované San Francisco Renaissance – Sanfranciská renesancia. Jednou z centrálnych postáv s výrazným vplyvom hnutia sanfranciských umelcov bol Kenneth Rexroth, považovaný za krstného otca bítnikov.
Pre rozvoj hnutia mal kľúčový význam Lawrence Ferlinghetti a jeho vydavateľstvo „City Lights Books“ založené v 1953, ktorý publikoval mladých autorov hnutia. Iným významným počinom bola čítačka poézie v sanfranciskej „Six Gallery“ 7. októbra 1955. Moderoval ju Kenneth Rexroth a čítali svoje diela Allen Ginsberg, Philip Lamantia, Michael McClure, Gary Snyder a Philip Glenn Whalen. Súdny proces, ktorý z toho vznikol (je opisovaný v článku o Ferlinghettim), mal významný dopad na spropagovanie Ginsbergovho Vytia, z ktorého sa predalo dovtedy na americké pomery v poézii nevídané množstvo výtlačkov. Debut „Vytie“ obsahoval aj predhovorWilliama Carlosa Williamsa a natrvalo sa umiestnil v histórii americkej literatúry.
Prelom 50. a 60. rokov 20. storočia sa vyznačoval intenzívnou publikačnou činnosťou Beat Generation, ktorá trvala približne do roku 1968. Vplyv hnutia stihol ešte poslať svoje iskrenie novej revolte hippies, no jeho členovia sa viac do nej nezapájali, okrem účasti troch – Ginsberga, McClura a Snydera na „Zhromaždení kmeňov“ v sanfranciskom „Golden gate parku“ v 1967.
Ku koncu 60. rokov 20. storočia sa hnutie vyčerpalo. „Beat Generation“ obohatila Ameriku a následne i svet písomnou bezprostrednosťou, otvorenosťou, odvahou, s akou prednášali svoje verše.
Literárna a estetická platforma[upraviť | upraviť zdroj]
Bítnici nemali spoločný tvorivý manifest, jednotliví autori boli výrazne špecifickí, lebo ich individuality významne určovali tvorbu ich poézie. Jednotiaci pohľad na ich hnutie prvýkrát možno zistiť u Johna Clellona Holmesa v článku „Toto je Beat Generation“ z roku 1952 v New York Times Magazine.
Ich tvorivé postupy zahŕňali metódu spontánneho písania, ktorú opísal Kerouac v texte „Základy spontánnej prózy“. Z hľadiska formy preferovali voľný verš, hovorovú reč, džezový rytmus. Ideologicky vychádzali zo zenbudhizmu, mysticizmu,romantizmu a francúzskej bohémy. Blízki im boli aj John Keats, Arthur Rimbaud, Walt Whitman, William Carlos Williams, japonská poézia – haiku.
Bítnici sa snažili priblížiť poéziu k čitateľov, zbaviť ju akademického elitárstva a nudy. K tomu slúžili verejné čítačky, recitovanie za sprievodu džezovej hudby v kaviarni, na ulici. Hovorový jazyk, priamočiarosť a údernosť boli nástrojmi posunu ich poézie bližšie k chápaniu davu na ulici.
Z hľadiska vývoja literatúry je hnutie “Beat Generation” preklenutím medzi modernou a postmodernou.
Predstavitelia Beat generation[upraviť | upraviť zdroj]
Prozaici[upraviť | upraviť zdroj]
Básnici[upraviť | upraviť zdroj]
Český bítnik[upraviť | upraviť zdroj]
Nemecký bítnik[upraviť | upraviť zdroj]
Ich literárnymi kritikmi boli John Clellon Holmes a nepriaznivo zameraní Norman Podhoretz, John Ciardi a Ralph de Toledano.
Charakteristika životných postojov hnutia[upraviť | upraviť zdroj]
Samotné slovo beat sa nedá celkom jednoznačne preložiť. Má niekoľko homonymných významov: „zbitý“, „unavený životom“ alebo „na mizine“.
Neprajníci hnutia tvrdia, že slovo beatnik prvýkrát použil Herb Caen z novín San Francisco Chronicle 2. apríla 1958 ako hanlivý termín a pravdepodobne ako narážku na nedávno vypustený sovietsky umelý satelit Sputnik.[5]
Určitejšie miesto prvého výskytu termínu „beatnik“ však opísal Jack Kerouac v roku 1948 v rozhovore s priateľom románopiscom Johnom Clellonom Holmesom. Výraz priniesol newyorský narkoman a zlodej Herbert Huncke, ktorý sa ocitol ako postava v Burroughsovom románe „Feťák“, keď istý čas pobýval u Kerouaca.[6] Hunckeho nakoniec „prevychovali“ Kerouac a ostatní na spisovateľa.
Citát: Sedeli sme s Johnom Clellonom Holmesom a uvažovali o význame „Stratenej generácie“ a následného existencializmu. Ja som povedal: Vieš, John, toto je naozaj zbitá generácia. On nato vyskočil so slovami:Presne, to je ono![7]
Obdobne ako niektorí romantickí „vydedenci“, prekliati básnici alebo umelci francúzskej bohémy odmietali bítnici kariéru úspešných mladých Američanov, hlásali dobrovoľnú chudobu a živili sa manuálnou prácou, napríklad ako traťoví robotníci, cestári na Aljaške, strážcovia úrody na farmách alebo námedzné sily na železničných prekladištiach.
Ich diela vypovedali o pocitoch ľudí z okraja spoločnosti, o beznádeji, depresii, o rozširovaní vedomia pomocou alkoholu,drog alebo sexuálnej slobody. Bítnici šokovali a provokovali.
Za zmienku stoja dva bítnické pojmy. Hipster, teda človek, ktorý sa presvedčil, že sloboda môže existovať jedine mimo oblasti života meštiackej spoločnosti, v ktorej žili Squares, teda ľudia usporiadaní. Bítnici sa sami vnímali ako vyhnanci a exulanti v nepriateľskej kultúre, ako priekopníci nových postojov k duchovnému zdraviu a etike. Zavrhovali tzv. „šuflíkových umelcov“ – píšucich anonymne len pre seba. Zbožňovali Rimbauda, ktorý prehlásil: „Ja! Ja, ktorého nazývajú mágom či anjelom, upúšťam od všetkej mravnosti...“. Na základe meradiel svojej doby boli vnímaní ako šialenci a museli znášať následky, ktoré so sebou ich premena niesla – blázince, verejný výsmech, cenzúru a dokonca väzenie. Bítnici boli druhom spoločenskej revolty, ktorá však nemala charakter sociálneho boja so spoločnosťou, ale bola únikom z nej a pokojným pokusom zmeniť jej myslenie. Preto tie nestále zamestnania, dlhé cesty po Amerike, meditácie, drogy a orientálne náboženstvá. Dôležitejší bol však ich literárny protest.
Povedali o hnutí[upraviť | upraviť zdroj]
Norman Podhoretz: Dokonca aj relatívne mierny étos Kerouacových kníh môže ľahko prerásť do brutality, pretože v tých knihách je potláčaný výkrik: Zabite intelektuálov, ktorí sú schopní hovoriť súvisle, zabite ľudí, ktorí sú schopní sedieť päť minút, zabite tie nepochopiteľné indivíduá, ktoré sú schopné normálne si nájsť ženu, prácu, cieľ....[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Beat generation. In: Encyclopaedia Beliana
- ↑ beat generation. In: Slovník cudzích slov (akademický)
- ↑ bítnik. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 5. revid. a dopl. vyd. Bratislava – Prešov : SAMO, 2008. 1184 s. ISBN 978-80-89123-07-0. S. 165.
- ↑ článok v Britannica
- ↑ Herb Caen a beatnik
- ↑ Beatnici, Marián Andričík, Slovart, 2010, str. 104, ISBN 978-80-8085-633-5
- ↑ Beatnici, Marián Andričík, Slovart, 2010, str. 105, ISBN 978-80-8085-633-5
- ↑ Beatnici, zostavil Marián Andričík, Slovart, 2010, strana 212, ISBN 978-80-8085-633-5
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Beatnici, zostavovateľ Marián Andričík, Slovart, 2010, 1. vydanie, str. 215, ISBN 978-80-8085-633-5
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Beat Generation na francúzskej Wikipédii a Beat Generation na anglickej Wikipédii.
- Volny.cz – článok o Beat genaration
No comments:
Post a Comment