Showing posts with label relations. Show all posts
Showing posts with label relations. Show all posts

Thursday, August 23, 2018

Chancelor Act and dependence of Germany

Tajemství německé BND: Kancléřský akt a status Německa jako vazalské země USA až do roku 2099! Jenom Rusko může osvobodit Berlín z tohoto otroctví a zastavit tak destrukci Německa! Z nepřítele se stává jediný spojenec, který může Německo zachránit před zhroucením a politickou implozí do mamutího Chalífátu! Taliban jede do Moskvy, chce podíl na vládě v Afghánistánu! Konec misí v Afghánistánu se přiblížil!

Tajemství německé BND: Kancléřský akt a status Německa jako vazalské země USA až do roku 2099! Jenom Rusko může osvobodit Berlín z tohoto otroctví a zastavit tak destrukci Německa! Z nepřítele se stává jediný spojenec, který může Německo zachránit před zhroucením a politickou implozí do mamutího Chalífátu! Taliban jede do Moskvy, chce podíl na vládě v Afghánistánu! Konec misí v Afghánistánu se přiblížil!

Nejvyšší důstojníci zpravodajských služeb jen zřídkakdy odhalují tajné nitky, které se táhnou politickým mechanismem uvnitř národa. A právě německý národ je po II. sv. válce ovládán jedním z nejpřísněji střežených tajných mechanismů, tzv. Kancléřským aktem, který nejlépe popisuje kniha “Německá karta” [1], kterou napsal Gerd-Helmut Komossa (Gerd-Helmut Komossa, Die deutsche Karte – Dres verdeckte Spiel der geheimen Dienste, Ares-Verlag, Graz 2007 – 230 S.) O tzv. Kancléřském aktu se toho píše mnoho v poslední době, takže je třeba si to trochu rozebrat. Kniha z roku 2007 vzbudila velmi palčivé otázky, protože autor se v ní odvolává na tzv. zdravé jádro německé národní identity, které Spojené státy a jeho spojenci po desetiletí úmyslně potlačují.
Kniha bývalého šéfa německé vojenské kontrarozvědky odhalila Kancléřský akt.
Kniha je zaměřena na rozpory mezi Spojenými státy a Německem, které jsou někdy velmi silné, ale nikdy se o nich veřejně nediskutuje. Kniha byla vydána v Rakousku v roce 2007 a její distribuce v Německu naráží na problémy i dnes. Přesto samotná skutečnost, že došlo k vydání knihy, naznačuje, že německá zpravodajská komunita je stále více nespokojenější s rolí vazalů Spojených států (to je definice, kterou používal v Evropě Zbigniew Brzezinski), tj. s rolí uloženou Západnímu Německu po druhé světové válce.
Německý vojenský kontráš odhalil pozadí tajné smlouvy mezi Německem a USA z roku 1949
Gerd-Helmut Komossa se narodil 11. listopadu 1924 v Olštýně v Polsku a zemřel právě letos, 26. dubna 2018 v německém Bonnu. Kniha odhaluje nepohodlnou pravdu o poválečných podmínkách diktovaných USA a jejich spojenci poraženému Německu, resp. jeho Západní části. Státní smlouva ze dne 21. května 1949, kterou tajná služba BND klasifikovala jako přísně tajnou, naznačuje brutální omezení státní suverenity Spolkové republiky Německo, která je ve smlouvě stanovena až do roku 2099. Tato omezení zahrnují ustanovení, že vítězná poválečná západní koalice (USA, Francie a Velká Británie) vykonává úplnou kontrolu nad německými masmédii a komunikacemi, že navíc každý spolkový kancléř má povinnost podepsat tzv. Kancléřský zákon (Kancléřský akt), a že veškeré zlaté rezervy Německa budou až do roku 2099 zadržovány vítěznými spojenci.
Jediná fotka bývalého generála vojenské kontrarozvědky Komossy, která je dostupná.
Ve skutečnosti všichni němečtí kancléři, včetně úřadující kancelářky Angela Merkelové, musí první zahraniční návštěvu po volbách v Německu podniknout nezbytně a nejprve do Spojených států, kde tento akt podepisují. Celé spektrum německých politických stran, včetně AfD, je dohlíženo zvláštním řídícím orgánem ve Washingtonu, tzv. Komisí pro zahraniční vztahy v Evropě, zatímco německá média, která musí mít licenci od USA a právě zmíněné komise, slouží jako sofistikovanější prostředek pro vymývání mozků daleko lépe než nacistický propagandistický stroj Josepha Goebbelse. Mezitím je německé území stále okupováno americkými vojsky.
Komossa prošel ruským zajetím a po návratu do NSR se vypracoval na šéfa německého vojenského kontra-zpravodajství
Tento děsivý obraz není fantazií nějakého levičáka, jsou to informace čerpané od vojáka, jenž shromáždil zkušenosti z několika klíčových etap vývoje evropské civilizace a zejména Německa. Penzionovaný generál Gerd-Helmut Komossa se účastnil druhé světové války a později studené války. S obrovským množstvím informací analyzuje v knize existující mechanismy globální politiky a podrobuje je kritice. Do Wehrmachtu vstoupil v roce 1943 jako dobrovolník, Komossa sloužil mj. na východní frontě. V období od května 1945 do dubna 1949 byl válečným zajatcem. V SSSR se seznámil s mnoha Rusy, kteří se zdáli být úplně jiný než byl obraz, který mu utvořila oficiální nacistická propaganda.
Dva kancléři, oba dva museli podepsat v USA Kancléřský akt: Angela Merkel a Helmut Kohl.
Od roku 1956 sloužil v německém Bundeswehru, který byl za určitých amerických podmínek nakonec obnoven na troskách a zbytcích Wehrmachtu, Luftwaffe a Kriegsmarine. Uvedená tajná smlouva připouští, že německá svrchovanost postačuje k tomu, aby Německo mělo pro právo budovat vojenské síly. Podle ústavy vojska Spolkové republiky Německo nesou výhradně obranné funkce. Západní koalice však sledovala jiné cíle. Potřebovala německou armádu, v nových uniformách, ale se stejnými dovednostmi jako měli nacističtí vojáci, dokonale bojující na zemi, na moři a ve vzduchu a odhodlaně dodržující rozkazy. Takový typ vojáka byl nezbytný nejen pro případné vojenské střety se sovětským blokem, ale také pro plnění globálních misí.
Nespokojenost v německé generalitě roste, Německo hledá cesty, jak se zbavit americké okupace
Západní koalice požadovala po NSR nejméně půl milionu německých vojáků. Kromě toho měla nově vybudovaná armáda nakupovat zbraně a materiál výhradně ze Spojených států. Během posledních dvou desetiletí se Washington snaží donutit Německo do vojenského partnerství v globalizované kontrole světového řádu podle řízení USA, tedy ke kontrole světa v systému Pax Americana. Bylo vyvinuto obrovské úsilí o to, aby se Německo zapojilo do operací v Somálsku a v Bosně, stejně jako v kampaních v Srbsku, v Iráku a v Afghánistánu, což ale přineslo opačný výsledek, vyvolalo to posun v přístupu v německých strategických kruzích.
Implicitní nespokojenost s americkou imperiální politikou a zásadní rozdíly v názorech na úlohu německého lidu v současných dějinách nakonec dosáhly kritického rozměru uvnitř německé armády. Od poloviny 90. let 20. století se tak postoj mnoha německých generálů vůči Spojeným státům, a významně i vůči NATO, podstatně změnil. Ačkoli většina německých důstojníků původně nebyla nakloněna politice proti Americe, mnoho z nich totiž studovalo ve Spojených státech, tak nyní prožívají zklamání a dokonce i znechucení washingtonskými politikami. Tito důstojníci si uvědomují, že hegemonistická politika USA je určena ke zničení socioekonomických systémů jednotlivých národů a celých regionů, včetně Německa, zatímco takzvaný Nový řád, který se Washington snaží v Evropě ukotvit, je jenom synonymem pro chaos.
Německá horská pěchota cvičí v Bavorsku přesuny koňmi pro operace v horách v Afghánistánu.
Gerd-Helmut Komossa byl bývalým ředitelem MAD (Militärischer Abschirmdienst – vojenské kontrarozvědky) a byl často nazýván “vojákem s politickým myšlením”. V knize otevřeně vypovídá o zapojení Bundeswehru do zahraničních intervencí s odkazem na ústavní povinnosti armády. Mezitím Washington vyzývá Němce, aby bojovali v zahraničí po boku USA. Berlín, který se přiznal k tomu, že USA na něj vytváří nátlak, nakonec nasadil do Afghánistánu kontingent německých vojsk, poprvé od konce II. sv. války. Ale ani to nebylo pro šéfy NATO dostačující. Předchozí generální tajemník NATO Jaap de Hoop Scheffer obvinil Bundeswehr z nečinnosti ve vojenských operacích v regionu a trval na tom, že Německo musí “zvýšit pružnost” a rozšířit svou vojenskou misi do jižních oblastí Afghánistánu.
Pod americkou vlajkou budou umírat Němci, Češi, Poláci a další, ale jejich politici jim budou říkat, že umírají za svobodu. A přitom… umírají za americké zájmy (světový export opia z Afghánistánu), které s těmi německými nebo českými nemají nic společného
Ve své knize se Komossa řečnicky ptá, zda je přijatelné, když mladí Němci přijdou sloužit do národní armády jenom kvůli tomu, aby plnili zámořské vojenské cíle pro zájmy jiného národa (USA). To platí o všech evropských vazalských armádách, ve kterých slouží mladí vojáci, kteří do armád vstupuji s vědomím, že je dříve či později je čekají zahraniční mise v dalekých zemích po boku americké armády, v zemích tzv. “amerických sovětů”. Sovětizace NATO a americké armády je totiž zcela zjevným fenoménem toho, jakou úlohu mají vojska uvnitř NATO, tj. úlohu asistenčních sborů americké armádě po celém světě a tzv. kolektivní obrana NATO, o které tak zaníceně hovoří český generál Petr Pavel, je ve skutečnosti modelem armádních “sovětů”, tzn. neschopnost bránit svoji vlastní zemi, bez souhlasu velmoci, která alianci ovládá, ale schopnost pomáhat velmoci v jejích imperiálních operacích. NATO tak představuje paradoxně nikoliv alianční sbor kolektivní obrany, ale vojska amerických “sovětů”.
Bundeswehr v Afghánistánu.
Mapa operací, která zahrnuje dnešní německé jednotky, daleko přesahuje evropský kontinent a nemá nic společného s německými národními zájmy. “Očekávají Němci něco takového od Bundeswehru? Chtěli by, aby jejich vojáci byli znovu označováni za vrahy?”, ptá se Komossa v knize. Spojené státy a jejich spojenci se však moc netrápí otázkou morálních problémů. Vzhledem k tomu, že tajná smlouva platí až do roku 2099, mají Němci povinnost jít a bojovat tam, kde jim Američané poručí. Německé publikum bude potřebovat určitý čas k tomu, aby šokující informace odhalené generálem Komossou dokázalo strávit.
Minimálně ti Němci, ke kterým se kniha, která se dočkala v roce 2014 druhého vydání, vůbec dostane. Nakonec však národ s tak velkou kulturní a historickou tradicí sotva bude souhlasit s tím, aby nadále toleroval americkou oprátku na krku po celá další desetiletí. Znamená to, že Německo pravděpodobně dosáhne úplné svrchovanosti, aniž by čekalo osmdesát let. Ale k dosažení svrchovanosti potřebuje pomoc od velmoci, od Ruska. Protože jen Rusko může Německu garantovat bezpečnost poté, co Berlín potají zruší Kancléřský akt a přestane naplňovat tajnou smlouvu. Bez pomoci Ruska nezíská Německo svobodu. To jsou paradoxy.
Americká okupace Německa skončí ve chvíli, kdy bude osvobozeno Ruskem, tentokrát ekonomickou cestou
Německo však nebude svobodné do té doby, dokud se na jeho území budou nacházet okupační americká vojska. Zatímco Sověti odešli ze Střední Evropy po roce 1989 a Britové a Francouzi mnohem dříve již v 60. letech minulého století, Američané si nadále drží svá okupační vojska v Evropě. A to nejen v Německu, ale i v Itálii, na což se tak trochu zapomíná. Proto si všimněte, že bez ohledu na to, jaká vláda nebo koalice v Německu vznikne, pokaždé vede první cesta do USA. Současná obchodní válka mezi EU a USA tak není ničím jiným než proxy-mechanismem konfrontace mezi Berlínem a Washingtonem. Rusko v tom bude hrát úlohu garanta německé bezpečnosti a ochránce před americkou agresí, která se pustí do cupování Německa, jakmile to neoconi v USA zjistí, že Německo bude chtít zrušit Kancléřský akt.
A toto cupování již začalo kauzou Dieselgate společnosti VW, cupování pokračuje Trumpovými sankcemi a cly na německé zboží. Čím více nevraživosti panuje mezi Berlínem a Washingtonem, tím lepší vztahy se budují mezi Berlínem a Moskvou. Pokud se Německo osvobodí, vznikne v Evropě nové mocenské ukotvení, bipolární svazek na ose Berlín – Moskva. A prvním krokem tohoto svazku bude odchod od amerického dolaru. Američtí neoconi udělají vše, aby tento scénář nikdy nenastal. Proto vidíme v EU snahy o rozbití EU a není náhodou, že země, které jsou největšími odpůrci migrace, jsou zároveň největšími vazaly a přáteli USA, viz. Polsko, ale skrze FED i Maďarsko.
Skandál s měřením emisí u vozů VW byl Američany vyvolán jako odveta na potrestání Německa za smlouvy Berlín s Moskvou ohledně dodávek plynu z Ruska.
Berlín a Moskva se tak mohou jednoho dne spojit, ale Evropská unie už nemusí mít dnešní podobu. Bude rozdrobená, na menší útvary, jedny budou pod kontrolou EU a Berlína, ty druhé budou pod kontrolou USA a Washingtonu. A z těchto zemí budou americké elity řídit diverzní a rozvratné operace nejen proti Rusku, ale i proti Berlínu, Německu a EU. “Američané nemají žádné přátele, mají jenom své zájmy, pro které jsou ochotni obětovat všechny své partnery… -Zbigniew Brzezinski.”
Taliban jede do Moskvy, Američané budou v Afghánistánu balit…. zůstanou jenom mrtví…
A na toto bychom měli upozornit všechny politiky, kteří dnes slepě hledají spásu v aliančních svazcích amerických ozbrojených sovětů, kteří v jedné chvíli dodávají partnerovi zbraně, aby o pár let později mu nasadili oprátku na krk, viz. dodávky amerických zbraní do Iráku z USA během irácko-íránské války a potom poprava Saddáma Husajna po invazi USA do Iráku v roce 2003. Češi nejsou výjimkou, v Afghánistánu umírají čeští vojáci kvůli tomu, aby nakonec vláda v Kábulu s Talibanem uzavřela příměří a nic se nezměnilo. Taliban kvůli tomu jede do Ruska na mírové rozhovory [2]. Američané tak brzy odejdou z Afghánistánu jako zpráskaní psi a Češi odejdou spolu s nimi. Zbudou jenom mrtví po americkém 17-letém dobrodružství. Taliban v Afghánistánu zůstane, získá podíl na moci a zmíněných 17 let vojenských operací a stovek miliard dolarů vyletí oknem. Proto, čím dříve ČR z tohoto cirkusového spolku NATO vystoupí, tím lépe.
Vážení čtenáři, pokud se vám líbí naše nepohodlné, necenzurované a faktograficky nekompromisní články, které označují a popisují fakta bez ideologického nátěru, přispějte prosím, podle svých aktuálních možností, do konce tohoto měsíce jakoukoliv finanční částkou na zachování provozu našeho serveru, a to na naší obvyklé darovací stránce zde. Přispět můžete bankovním převodem, PayPalem, BitCoinem anebo poštovní poukázkou na účet. Nezávislé a svobodné články nemohou vycházet bez Vaší podpory, protože nás sponzorují a financují pouze čtenáři jako jste Vy. Nemáme za sebou fondy, neziskovky, státní ani evropské dotace. Nemáme granty od zahraničních nadací, bez Vaší pomoci tento projekt nepřežije. Děkujeme všem, kteří již tento měsíc přispěli, moc si vážíme vaší podpory!

Friday, August 4, 2017

Relations between West and Russia

ČIERNE MÝTY O RUSKU
Zo všetkých demokratických médií sa dennodenne vylieva množstvo špiny na všetko slovanské, najmä však na Rusko. Hoci vytvárajú dojem, že problém je v prezidentovi Putinovi, nedávno rusofóbi odkryli masky. Stalo sa tak v posledný májový týždeň 2015 v článku, ktorý vyšiel v novinách Financial Times. Už len niekoľko citátov sa nedá hodnotiť inak, ako úsilie zamerané na rozdúchavanie nenávisti voči Rusku:
„Prezident RF Vladimír Putin patrí v dávnej tradícii ruského myslenia. Jeho odchod zo zastávaného postu nič nezmení. Akýkoľvek pravdepodobný následník Putina bude sledovať analogický kurz.“
„Ruský problém nie je pre Západ novinka. Vznikol ešte pred 200 rokmi, v období koncom napoleonského obdobia, keď sa medzi Ruskom a Európou vytvorila priepasť v tom, čo považujeme za hodnoty“.
„Časom odpor zo strany Nemecka na západe, Veľkej Británie a potom USA na juhu a Číny s Japonskom na východe ohraničili zónu bezpečnosti Ruska v severnej a centrálnej časti Eurázie, na územiach postsovietskeho priestoru“.
Mimoriadnu pozornosť si vyžaduje fráza o „odpore Nemecka“, pod ktorým sa myslí útok fašistického Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941. Takto sa menia dejiny na históriu – v súlade s orwellovským prístupom. Pozrime sa na tento „problém“ trochu bližšie. Je to totiž problém všetkých Slovanov, nie iba Ruska. To iba bráni v ceste totálnej likvidácii všetkých Slovanov. Odporúčame vám si pozrieť známe video „Ja, ruský okupant“. A aby sme neostali jednostranní, pozrite si aj video „Americký mierotvorca“. Súdiac podľa zúrivej reakcie Ukrajiny a USA, prvé video dosiahlo adresáta...
Aká to bola v minulosti tá krajina, ktorú dnes nazývame Rusko? Hoci sa to zdá nepravdepodobné, Rus o. i. naučila Európanov sa umývať. V čase, keď sa Anna Jaroslavna stala francúzskou kráľovnou, nielenže bola asi jediná, ktorá sa v Európe pravidelne umývala, ale okrem iného ovládala niekoľko jazykov aj písmom, pričom jej manžel sa podpisoval krížikom...
Ivan IV. zabil omnoho menej ľudí počas svojej vlády ako jeho európski súčasníci, no dodnes ho volajú „Terrible“. Nemenej dôležité sú okolnosti vládnutia Pavla I., ktorého dodnes nazývajú šialeným tyranom všetci západní, resp. prozápadní historici. No pritom počas jeho vlády ruská armáda obsadila Rím, Korfu aj Maltu. Ako prebieha posledných 400 rokov to, čo môžeme smelo nazvať informačnou vojnou proti Rusku? Pozrime sa na ňu skrz niekoľko príkladov.
11. marca 1801 napísala britská tlač, že ruský imperátor Pavol I. dovládol. Zaujímavosťou však je to, že správy takéhoto charakteru sa objavovali v britskej tlači už od januára toho istého roku. Boli to správy takéhoto druhu: „Očakávame správu už v nasledujúcej pošte, že veľkodušný Pavol prestal vládnuť...“; prípadne „podľa všetkého, v ruskej vláde už prebehli veľké zmeny, alebo nemôžu neprebehnúť v najbližších dňoch...“
Už dlho sa o cárovi viedli reči, že je to hlupák, blázon, ktorý sa nekontroluje a podobne. Začali – ako obyčajne – v Západnej Európe, no systematicky sa šírili aj v samotnom Rusku. Pozrime sa na podstatu činov Pavla I. nie ako nepriatelia Slovanov, ale z pohľadu doby, v ktorej žil. Takto budeme schopní zistiť aj to, komu a prečo bola jeho smrť výhodná.
Prečo o Pavlovi I. ostali iba zlomyseľné karikatúry, a prečo západní historici oslavujú iba slabých ruských vládcov? Prečo sa západnej obľube tešia takí ako Nikolaj II. a Gorbačov? Od ktorého cára sa toto všetko začalo?
Vráťme sa do časov tretieho roku Livónskej vojny r. 1565. Vtedy sa po celej Európe začali objavovať lístočky s takýmito textami: „Absolútne zverské, strašné, doteraz neslýchané a pravdivé zvesti, aké zverstvá završujú Moskoviti so zajatými kresťanmi z Litlandie, mužmi aj ženami, pannami aj deťmi a akú biedu dennodenne im spôsobujú v ich krajine“. Takéto lístočky sa v tej dobe distribuovali po Európe. Dnes by sme ich mohli nazvať „YELLOW PAGES“, alebo u nás udomácnené „zlaté stránky“. Teda platená inzercia. Vyrábali ich v Norimbergu a sú pamätné najmä tým, že sa v nich po prvý raz objavila protiruská téma. Európania si začali systematicky predstavovať Rusov ako krajinu divochov, krutých barbarov, otrocky pokorných svojim despotom.
Informačná vojna sa teda začala už za čias Ivana IV. nazývaného aj Hrozný. O čo išlo v politike 16. a 17. storočia? Rusko bola stále krajina akosi mimo Európy, ale zato krajina usporiadaná, hospodársky aj politicky silná. Zatiaľ čo v Európe prebiehali kruté náboženské vojny a začali sa vytvárať základy dnešných štátov, v Moskovii harmonicky spolunažívajú rôzne národy. Napríklad pokojne spolunažívajú Rusi aj Tatári, Taliani stavajú Kremeľ, Nemci s Angličanmi slobodne popíjajú. Je to svet bez reštrikcií. Poliaci aj Litovci horia s Rusmi jedným jazykom, Ivan IV. rozšíril hranice na východ aj juh a začal sa zapodievať získaním prístupu k baltickému moru.
Začala sa krvavá vojna, ktorá trvala 25 rokov. Vtedy Rusko po prvý raz zistilo, že vojna sa nevedie iba na bojovom poli. Podstata či súčasť každej vojny je vojna informačná. Tak či onak, informačná vojna je vojna a vždy zabíja ľudí. Ľudia, nemajúc správne informácie v správny čas konajú činy, ktorých výsledkom je ich fyzická likvidácia.
V tejto vojne je výrazný moment zrady blízkeho priateľa Ivana IV., Andreja Kurpského. Hoci je dodnes oficiálne považovaný za prebehlíka na Západ, bol to v skutočnosti obyčajný platený špión. Jeho zrada – tým, že predal celý plán útoku ruskej armády Západu – spôsobila likvidáciu 20 000 ruských vojakov. V Rusku nechal napospas osudu aj svoju rodinu. Tu je dôležité poznamenať, že hoci ju tzv. „Hrozný“ a krutý cár mohol zlikvidovať, nikomu z nich sa nikdy nič nestalo. Taký „Hrozný“ bol „Hrozný“ cár.
Zradca Kurpský dostal na Západe za svoju zradu mesto, 28 dedín v jednej lokalite a 10 v druhej, ako aj rozsiahle pozemky. Mal teda začo svojim chlebodarcom ďakovať...
No práve Kurpský začal systematicky – akože z „prvej ruky“ – šíriť obrazy o Rusku ako o temnom cárstve a Ivana IV. nazývať „temným tyranom“. Týmto dal Západu do rúk silnú ideologickú zbraň na zmenu politickej situácie na Rusi. Šíril fámy o nespočetných popravách v Moskve, o tom, že ich osobne a s radosťou sledoval sám Ivan a podobné výmysly.
Ale ako vyzerá porovnanie „Kruťasa“ Ivana IV. s jeho súčasníkmi? Za 30 rokov svojej vlády dal Ivan popraviť okolo 4 000 ľudí. No v r. 1572 bolo iba za jedinú noc – nazvanú bartolomejská – v Paríži zabitých 20 000 ľudí. Približne v tom istom období Henrich VIII. dal popraviť 72 000 ľudí, čo v tom čase predstavovalo 2,5% obyvateľstva. Za kráľovnej Alžbety bolo popravených už 82 000 ľudí. V r. 1522 bolo v Nemecku pri potláčaní sedliackeho povstania popravených 100 000 ľudí. A títo ľudia „učili“ ruského cára humanizmu...
Rusko za vlády Ivana IV. dosiahlo približne dnešné hranice. No pritom nebol zničený ani jediný národ, ani žiadnemu majiteľovi pozemkov nekonfiškovali ani jediný hektár zeme. No v Livónskej vojne proti Rusku po prvý raz bojovala celá koalícia kráľovstiev Západu. Bolo teda potrebné koncentrované úsilie polovice Európy, aby sa Rus nedostala k moriam. V tomto období sa aj zrodil nový druh informácií, orientovaný na najširšiu verejnosť. Skoro všetci rukí vládcovia dostali prívlastok „tyran“, za čím bola snaha poštvať obyvateľov krajiny proti vlastnému vladárovi. V tejto súvislosti bola vydaná aj celá rada systematicky protiruských kníh. Jedna z nich od Henricha Standena položila ideologický základ tomu, čo sa neskôr v politike Západu začalo volať „Plán Ost“. On založil druh literatúry opisujúcej Rusko bez toho, aby bral do úvahy reálne udalosti. Britský diplomat Giles Fletcher tiež vydal knihu podobného žánru, ale okrem štandardnej dezinformácie prekvapil informáciou o tom, že cárovič Dmitrij – syn Ivana IV. a následník trónu – bude zavraždený a moc v krajine nakoniec prejde do iných rúk. Bol zabitý niekoľko mesiacov po tom, ako bola kniha vydaná. Ďalšia anglická náhoda? O niekoľko mesiacov po jeho zavraždení sa začala v Rusku krvavá vojna. Už za touto vojnou, kedy Rusko napadli a drancovali Poliaci stáli Angličania. Poľsko je dodnes v orbite anglickej spravodajskej služby. Vojna skončila porážkou Poliakov, ale za cenu množstva krvi. O časti tejto vojny hovorí aj film 1612.
Zaujímavá je podobnosť tomu, že aj správa o skorej smrti Pavla I. vyšla v britskej tlači 2 mesiace pred atentátom. Odkiaľ majú práve Angličania takého informácie? Prečo im vadil práve Pavol I.?
V roku 1801 už bola verejná mienka na strane sprisahancov, cár Pavol bol vo všeobecnosti považovaný za blázna. V deň jeho vraždy bola kňažná Oľga Žrebcová na bále u pruského kráľa, kde sa stavila po ceste do Anglicka. Práve v  jej petrohradskom byte sa nachádzal salón, kde sa stretávali sprisahanci. Keď dostala informáciu  o zavraždení cára, od samej radosti tak silno vykríkla, že aj sám pruský kráľ ju upozornil na nemiestne spávanie. Oficiálne zdroje uvádzajú, že do Londýna odišla za svojou láskou, britským diplomatom Wilfordom, ktorého cár dal vyhostiť z Ruska. Údajne nevedela bez neho žiť. No jej cesta bola v skutočnosti služobná či obchodná. Cez ňu sa do Petrohradu dostali 2 milióny britských libier, čo bola odmena pre sprisahancov. Peniaze boli ešte iba na ceste, ale vražda už bola vykonaná.
Angličanmi zaplatený prevrat priviedol na trón následníka Alexandra, ktorý sa lepšie hodil Angličanom. Vždy, keď sa Rusko nepáči Západu znamená to, že ide svojou vlastnou cestou. Problém je iba v tom, že aj v Rusku sa vždy nájde dostatok zradcov ochotných za cudzie peniaze robiť akékoľvek špinavosti. Ale to už patrí ku kresťanstvu. Vieme, že Ježiš mal 12 učeníkov, z ktorých ho dvaja zapreli. 17% zradcov sa vždy nájde v každom národe, ktorý sa hrdí názvom „kresťanský“. Je to jeden zo želaných efektov tých, ktorí kresťanstvo vytvorili.
Keď sa v Európe dostal k moci Bonaparte, začali sa viacerí európski monarchovia obávať o svoje tróny. No práve na ich strane začal víťazne bojovať Suvorov so svojou armádou. Napriek tomu západní historici dodnes používajú karikatúry z tých čias, ktoré znevažujú Suvorova, robia z neho zverského mäsiara. Najskôr ich predkovia pred stáročiami mýtus vymysleli, a teraz ho ich potomkovia používajú už ako absolútnu pravdu v najvyššej inštancii.
Pri opisoch bojov Suvorova akosi zabúdajú na veľké činy spojené s jeho výpravou. Bezprecedentný je napríklad jeho prechod Álp. Tieto prekonal aj s armádou, aby sa na dohovorenom mieste stretol so spojencami, rakúsko-uhorským vojskom. No Rakúšania jednoducho na dohodnuté miesto a v dohodnutý čas „zabudli“ prísť.
Na základe takýchto príkladov správania sa spojencov k ruskej armáde vydal cár Pavol Suvorovovi rozkaz k návratu do Ruska. No namiesto zradných spojencov organizovaných Angličanmi sa začala komunikácia s Napoleonom. Cár rozviazal dohodu s Rakúsko-Uhorskom a začal spolupracovať s Francúzskom. Pochopil, že napriek úspechom svojej armády spojenci nedajú Rusku využiť jej víťazstvá. No a Bonaparte prišiel s oveľa jasnejšími ponukami. Navrhoval spojiť sily oboch impérií a rozdeliť si svet. Veď to, že Pavol I. obsadil Maltu nedávalo Angličanom spať. Rozhodli sa preto za každú cenu prekaziť spojenectvo Ruska a Francúzska. Bolo pre Angličanov veľmi nebezpečné. Británia r. 1801 už začala vplyvom ruskej flotily strácať hegemóniu na mori a Napoleon na svojej ceste do Indie už obsadil Egypt. Ruskí kozáci boli na pochode do Indie. Po ceste sa mali v Perzii spojiť s Francúzmi a to by bol už koniec anglického vykorisťovania indického subkontinentu, teda koniec ich blahobytu.
Cár Pavol ešte poslal v predvečer svojej vraždy Kazakom na pochode list, v ktorom sa hovorí: „Cieľom je všetky tie (= anglické koloniálne sídla v Indii) zničiť a utláčaných vládcov (maharadžov) oslobodiť a láskavo preorientovať na závislosť od Ruska takú, akú mali od Angličanov a obchod presmerovať k nám“. Britská koruna nikdy nebola k Indom láskavá, ba práve naopak, vždy sa chovala k nim kruto. Nie náhodou ho Angličania diskreditovali po celej Európe. Ale keď Pavol prijal ponuku od Bonaparta, podpísal si rozsudok smrti. A ruská flotila už útočila na Korfu a eskadra admirála Ušakova kontrolovala Jadran.
Keď dostal Napoleon správu o zavraždení Pavla I. povedal: „Nepodarilo sa im dostať ma v Paríži, tak ma dostali v Petrohrade“.
V januári 2012 sa Veľká Británia pod vplyvom okolností otvorene priznala, že na území Ruskej Federácie organizuje tajnú spravodajskú činnosť. Ale veľký škandál vznikol ešte 6 rokov predtým. Vtedy ruské spravodajské služby oznámili, že pracovníci britskej diplomatickej služby používajú zvláštne elektronické zariadenia na odovzdávanie tajne, t.j. nelegálne  získaných informácií. Tieto prístroje boli zamaskované ako obyčajný kameň nenápadne pohodený na tráve v blízkosti stromov. Ruké spravodajské služby zverejnili video britského agenta, ktorý takýto prístroj preberal. Zábery vtedy odvysielali v Rusku bežné televízne kanály verejne.
Anglická vláda používa tajné operácie proti svojim ekonomickým a politickým konkurentom už  tisícročie. Začiatkom 20. storočia bola sformovaná výzvedná služba MI6, pričom využila všetky skúsenosti, ktoré za dlhé stáročia nadobudla. Dôležité však je to, že za vytvorením organizácie stála rodina Rotschildovcov, ktorá sa už dlhšie a s veľkým znepokojením prizerala ekonomickým úspechom svojich geopolitických konkurentov, najmä Nemecka a Ruska. Napríklad v Rusku rástol HDP 12 až 13% ročne až do roku 1916, rubeľ bol stabilný a 100% priviazaný k zlatému pokladu.
Táto ekonomická stabilita nijako nevyhovovala britskej vláde, presnejšie tým, ktorí ju riadili z pozadia, t.j. finančným magnátom na čele s rodinou Rotschildovcov. Začali preto systematicky rozohrávať ruskú kartu naraz v niekoľkých smeroch. Vo Veľkej Británii sa na izolovanom mieste, na súkromnom hrade rodiny Rotschildovcov r. 1913 stretlo 7 najväčších bankárov tých čias. Akciu detailne naplánoval Rotschild a precízne podľa plánu vykonal Nelson Aldridge Rockefeller. Bol to projekt vytvorenia Federálneho Rezervného systému USA, teda FRB. Vďaka tomu elita dostala možnosť kontrolovať finančnú masu v USA a spúšťať tlačiareň dolárových bankoviek kedykoľvek to potrebovali.
Princíp vyrábania peňazí „zo vzduchu“, t.j. iba si nákladmi na papier a farbu, teda nekontrolovanú tlač papierikov bol odskúšaný v Anglicku ešte r. 1694. Ale na to, aby každý uveril, že práve americké papieriky sú cenné a iné nie, bolo treba ešte niečo urobiť. Najskôr museli presvedčiť celý svet, že práve ich výrobok – americký dolár – je skutočnou hodnotou. Ďalej museli všetci na svete uveriť, že všetky ostatné emisné centrá sveta nie sú dôležité. Museli teda rozbiť ekonomiky tých krajín, ktoré vydávali svoje valuty a boli celosvetovo uznávané. Z tohto dôvodu bola ekonomická nezávislosť Nemecka a Ruska na anglosaskom systéme pre bankárov veľkým problémom, ktorý museli nevyhnutne zlikvidovať. Pristúpili teda k činom.
Hlavným bodom programu bolo zatiahnuť Rusko a Nemecko – dve muchy jednou ranou – do vzájomnej vojny a nechať ich v nej vykrvácať. Na realizáciu plánu boli nasadení najlepší agenti britskej spravodajskej služby.
Do Petrohradu pricestoval s mimoriadne tajným poslaním špeciálny britský agent Oswald Reiner. Počas svojich štúdií na Oxforde sa „spriatelil“ so spolužiakom, ruským kniežaťom Félixom Jusupom. Stretli sa tajne v jednom petrohradskom byte a začali pripravovať plán odstránenia Rasputina.
Britská spravodajská služba pripravila ešte r. 1912 plán vtiahnutia Ruska do vojny na Balkáne. Už tam mal začať vojenský konflikt medzi Ruskom a Nemeckom. No práve Rasputin odvrátil vojnu, lebo mal na cára veľký vplyv. Nikolaj II. bol vôbec jeden z najslabších panovníkov, akých kedy Rusko malo. Rasputin dokázal presvedčiť Nikolaja II., aby nevstúpil do vojny proti Rakúsko-Uhorsku. Britská rozviedka teda začala pripravovať plán „B“, ktorý rátal s použitím v Rusku piatej kolóny. To sú všetci tí obyvatelia vlastnej krajiny, ktorí sú za finančnú odmenu vždy ochotní spáchať akúkoľvek špinavosť a zradu proti vlastnému národu. K piatej kolóne už vtedy v Rusku patrili redakcie rady ruských novín a časopisov, ktoré boli vždy ochotné za peniaze publikovať akúkoľvek Angličanom potrebnú informáciu, vrátane informácií o Rasputinovi. Takto sa začali postupne objavovať prvé články o tom, že Rasputin si to „rozdáva“ často a s kadejakými ženami, a to najčastejšie hromadne. Cieľom bolo zdiskreditovať Rasputina v očiach cára aj ľudu. Dnes je už známe, že britská tajná služba najímala v Rusku ľudí fyzicky podobných Rasputinovi, aby chodili na miesta, kde ich mohlo vidieť veľké množstvo ľudí, napríklad do reštaurácií. Tu si so spoločnosťou ľahkých žien prenajímal postranné „izbičky“. Nechával pootvorené dvere, prípadne iba zatiahnuté závesy a pri „zábave“ s takými „pracovníčkami“ sa choval veľmi hlučne. Jeho reči malo počuť čo najviac návštevníkov reštaurácie, pričom sa zmieňoval nahlas aj o tom, ako „to má rada cárovná“ a podobne. No a platená inzercia to následne rozniesla po celom Rusku.
To, že Rasputin sa nikdy takto nechoval potvrdzuje aj fakt, že po páde cára za dočasnej a neskôr aj boľševickej vlády sa štátnemu aparátu nikdy nepodarilo nájsť ani jeden jediný dôkaz proti Rasputinovi. Nehovoriac o tom, že na nájdení takejto informácie tvrdo pracovali aj západné spravodajskú služby. Výsledok je jedna veľká nula, teda nič.
V takejto hre je dôležité, že ak je záujem odstrániť človeka z politickej hry, vždy je hlavné zasadiť prvý úder a potom sponzorovať následný informačný útok. Bol to predsa nepriateľ politických záujmov Veľkej Británie.
Zdiskreditovať Rasputina sa ale nepodarilo. Preto musela nastúpiť druhá fáza. R. 1914 bol na neho spáchaný prvý pokus o vraždu a starec už nedokázal odvrátiť vojnu s Nemeckom. Odohralo sa to 2 týždne pred začiatkom Prvej svetovej vojny, pred vraždou následníka trónu v Sarajeve. Útok kindžalom však Rasputin prežil, ale počas osudového rozhodnutia Nikolaja II. bol v nemocnici.
Dnešní historici majú dosť veľký problém vysvetliť príčiny vzniku Prvej svetovej vojny, lebo celá situácia je veľmi nelogická. Oficiálne Rusko r. 1914 zahájilo mobilizáciu, a to – údajne – kvôli hrozbe útoku zo strany Rakúsko-Uhorska. Ale vojnu Rusku nevyhlásilo Rakúsko-Uhorsko, ale Nemecko, a to údajne kvôli národnej mobilizácii. Viedeň mlčala. Nemecko síce vyhlásilo vojnu Rusku, ale okamžite prešlo do obrany, lebo sa nepripravovalo na napadnutie Ruska. Nemecko malo plán vojny proti Francúzsku, nie Rusku. Vojnu navyše vyhlásil cisár Wilhelm, pričom tento krok vôbec nekonzultoval so svojim veliteľským zborom, profesionálnymi vojakmi. Ďalšia divná vec je to, že do útoku nastúpilo Rusko a nie Nemecko, ktoré vyhlásilo vojnu. Nikolaj II. uzavrel dohodu so „spojencami“, teda so skupinou, kde bolo Francúzsko aj Anglicko. Tento osudový akt Nikolaja II. – teda vstup ruskej armády na cudzie územie – veľmi očakávali práve spojenci. Vojna ukázala, že vlastné záujmy sú Angličanom vždy bližšie ako akékoľvek spojenecké záväzky.
Rasputin sa však napriek ťažkému zraneniu obdivuhodne pozviechal a bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby Rusko z vojny vystúpilo. A toto bolo pre britské plány obrovským problémom. Pod tlakom Rasputina začalo Rusko prípravy na uzavretie separátneho mieru s Nemeckom, čo by znamenalo hrozbu spoločného – teraz už spojeneckého – úderu na Anglicko. Britská koruna to nemohla zniesť a vypracovala plán definitívnej likvidácie Rasputina. No plán museli realizovať poddaní ruského cára. Anglosasi vždy dávajú prednosť boju cudzími rukami.
V tejto veci sa tajne stretol Reiner s Félixom Jusupovom na byte v Petrohrade. Félix  bol homosexuál. Touto aktivitou sa tak náruživo „zaoberal“ počas štúdií na Oxforde, že v Anglicku sa dodnes používa slovo „Félix“ pre ľudí s takouto orientáciou. Pri druhom pokuse o vraždu vylákali Rasputina na stretnutie. No vyzeralo to tak, že ho nedokážu zabiť. Rasputin vybehol dokonca von a už už by bol ušiel, no tu dostal tretí výstrel. Bol to kontrolný výstrel priamo do hlavy revolverom kalibru .45. Takúto zbraň značky Smith and Wesson používala britská spravodajská služba. Kontrolný výstrel teda vykonal anglický revolver a aj anglický agent. V roku 2004 Angličania priznali, že kontrolný výstrel do hlavy Rasputina vykonal ich tajný agent.
V Anglicku sa r. 1918 znovu na hrade rodiny Rotchlidovcov podávalo šampanské. Británia odstránila z geopolitického poľa najväčších hráčov sveta. Ekonomické záujmy boli vždy hlavnou pohnútkou konania Angličanov proti Rusku bez ohľadu na „cover story“ pre naivnú verejnosť. Rusko muselo prísť o svoj zlatý poklad a Nemecko o silnú marku. A teraz prišiel čas implementovať na svetovú arénu americký dolár, kontrolu nad ktorým Rotschildovci s partnermi získali už r. 1913. Ďalej bolo dôležité odpojiť väzbu medzi zlatom a dolárom a dolár mal sám osebe nahradiť zlato. Prvý krok urobili v USA. V rokoch veľkej depresie – r. 1933 – prezident Roosewelt pod hrozbou 10 rokov väzenia vydal príkaz všetkým Američanom, aby odovzdali všetko osobné zlato do úschovy FRB výmenou za papierové certifikáty. Zároveň odstránili z obehu všetky zlaté tehličky a mince.
Hneď nato Roosewelt vykonal otvorenú devalváciu dolára, t.j. všetky papierové certifikáty, kt. Američania dostali za svoje zlato stratili na cene v prepočte na doláre.
Roosewelt odôvodňoval porušenie americkej ústavy tým, že bolo potrebné predísť odtoku zlata za hranicu. Druhý raz porušil Konštitúciu prezident Nixon r. 1973 keď vyhlásil, že dolár nie je viac krytý zlatom. A tak dnes celý svet má namiesto zlata krytie meny zabezpečené dolárom.
Nixon zrušil krytie zlatom preto, lebo De Gaulle v roku 1965 poslal do USA loď, na palube ktorej bolo 1,5 miliardy amerických dolárových bankoviek. Žiadal Američanov ich vymeniť za zlato. Američanov doslovne šokoval, ale zámenu voľky-nevoľky urobili, lebo De Gaulle pohrozil, že Francúzsko vystúpi z NATO a zruší všetky americké vojenské základne na svojom území. Nečudo, že sa ho snažili zlikvidovať. Príklad De Gaulleho navyše nasledoval nemecký kanclér.
Teda všetky meny sveta sú dnes kryté dolárom a dolár nie je krytý ničím...
Rok pred koncom Druhej svetovej vojny Anglosasi navrhli Stalinovi podpísať Breton-woodskú dohodu, kt. položila základ vytvoreniu Medzinárodného menového fondu aj Svetovej banky pre rekonštrukciu a rozvoj. Presnejšie je vôbec základom celého toho ekonomického systému, v ktorom dnes žijeme. ZSSR vtedy dohodu podpísal. Bolo to preto, lebo r. 1944 už spojenci viedli tajné separátne rokovania s nacistickým Nemeckom o mieri. Takto by mohli hneď začať vojnu proti ZSSR, ale už spolu s Hitlerom. No keď ZSSR definitívne porazil fašizmus, Stalin odmietol ratifikovať dohodu, lebo o. i. hovorila, že dolár sa stane jedinou svetovou valutou, ktorá sa bude kótovať v zlate. Táto dohoda zaväzuje všetky krajiny hromadiť nie zlato, ale americké doláre.
Ako odpoveď Stalinovi spojenci hneď zhodili atómové bomby na Hirošimu aj Nagasaki. Bol to akt zastrašovania a o niečo neskôr prehovoril vo Fultone svoju známu reč W. Churchill. Začal sa studená vojna, ktorú nezačal Sovietsky Zväz. Bola to iniciatíva Anglosasov
Rast ekonomiky ZSSR o 6% ročne prevyšoval rast ekonomiky USA a o 8% Francúzsko. Potom však prišiel spád, lebo sovietski lídri, ktorí prišli po Stalinovi už nedosahovali jeho formát. Nedokázali postaviť hospodárske záujmy svojej krajiny nad ideologické záujmy a aj svoje osobné.
Takto svetová elita zostavila svetovú dolárovú pyramídu. Hoci veľa ľudí verí, že už už padne, nemusí to byť také prosté. USA sa zabezpečili tak, že po celom svete začali rozdúchavať vojnové konflikty. Cieľom je ukázať, že všade okrem USA a ich spojencov je zle. A tam, kde nie je bezpečne neostávajú ani peniaze. Investori sťahujú peniaze z krajín, kde sú konflikty a ukladajú ich tam, kde je bezpečne. „Najlepšie“ do americkej ekonomiky či štátnych obligácií.
Dnes teda už nejde ani o to, aby po revolúcii organizovanej CIA v cudzej krajine bola dosadená „priateľská“ vláda. Ide iba a výslovne o to, aby sa vytvoril a udržiaval dlhý reťazec chaosu. Že zomierajú nevinní ľudia vrátene detí nikoho z organizátorov „show“ nezaujíma. A toto v plnej miere platí aj pre Ukrajinu.
Ak dnes začalo Rusko predaj ropy z nových nálezísk na Jamale do Západnej Európy za ruble, ak sa začal vzájomný obchod s oficiálne už najväčšou svetovou ekonomikou – Čínou – v národných menách, koniec hegemónie Anglosasov už vidno na horizonte. Je to pre nich veľký problém, lebo totiž toto jediné dokáže zničiť ich dolárovú pyramídu. Preto majme na pamäti – môžeme citovať Puškina – „Sme vo vojne krásavci!“. Anglosasi urobia všetko pre to, aby zabránili pádu svojej pyramídy. Vojna sa môže hocikedy dostať do horúcej fázy. Nie z viny Ruska alebo Číny.
25.2.1995 sa v Moskve odohralo dôležité stretnutie. Presne o 19:00 vstúpil do haly jedného moskovského hotela muž v stredných rokoch. Bol to druhý sekretár britského veľvyslanectva v Ruskej Federácii Richard Gordon, inak pracovník britskej spravodajskej služby. Vošiel do výťahu a potom do izby 652, aj keď predtým chvíľku nervózne prešľapoval pred dverami.
V izbe ho čakal pracovník ruskej spravodajskej služby. Po krátkom privítaní mu pustil videokazetu s hojnými pornovýkonmi pána druhého sekretára. Rýchlo sa zorientoval a prejavil záujem zistiť, čo musí urobiť, aby sa videokazeta dostala do jeho rúk a žiadne kópie sa neobjavili nikde inde. A takto sa dostal do rúk ruskej spravodajskej služby – výmenou za kazetu – jeden konkrétny tajný dokument.

 

Teda už na druhý deň mali na stole jedného z najvyšších úradov Ruska tajný dokument z jedného britského ministerstva. Bolo to spoločné memorandum CIA a britskej spravodajskej služby, v ktorom bola podrobne rozpísaná prognóza rozpadu Ruska na najbližších 10 rokov.
Podľa tejto prognózy k rokom 2015-2020 už Rusko ako jeden štát nemá existovať. Rozpad mal začínať postupne od r. 2012 fázou, v ktorej sa mal odčleniť Petrohrad a celá západná časť Ruska sa mala integrovať do Európy. Ďaleký Východ sa mal stať nezávislou republikou, orientovanou na Japonsko. Kaukaz sa mal stať nezávislý, samostatný islamský štát ako aj Povolžie s hlavným mestom Kazaň. Len časť zvyšného územia mala ostať Ruskom. No najzaujímavejšie v dokumente bolo, že základ tohto rozpadu mal zabezpečiť nový rezident Ruska, ktorým sa mal stať Alexander Lebeď. Keď sa r. 1996 zhoršil zdravotný stav Jeľcina, scenár sa hrozil realizovať...

Ruskú ekonomiku rozbíjali vtedy na časti oligarchické skupiny, v Čečensku pokračovala vojna, pod  vplyvom A. Berezovského sa na vrchol politického Olympu pomaly usadzoval generál Lebeď, ktorého hviezda začala rýchlo stúpať.
16.6.1996 v prvom kole prezidentských volieb začal Lebeď dostávať hlasy od ľudí, ktorí v ňom videli toho, kto zavedie poriadok v krajine. Dostal sa na druhé miesto a začal ohrozovať Jeľcina. Ten mu preto ponúkol vysoký post výmenou za to, že sa vzdá kandidatúry. Po porade s Berezovským Lebeď súhlasil, veď dostal od Jeľcina plnú moc robiť akékoľvek rozhodnutia, pričom Jeľcin sa chystal na operáciu srdca.
V tom čase ruská spravodajská služba už mala v rukách informácie, že rad osôb v okolí Jeľcina tajne pripravuje plán odstránenia Jeľcina tak, aby sa na jeho miesto dostal práve Lebeď. V tomto projekte už aktívne pracovali britské aj americké spravodajské služby.
Lebeď bol odstránený v snahe znemožniť mu prebrať moc od Jeľcina. Poslali ho spravovať Krasnodarskú oblasť, kde nešťastnou náhodou zahynul pri leteckom nešťastí...
Tento článok nie je iba opisom minulých udalostí v Rusku, je to v prvom rade ukážka toho, ako pracujú Anglosasi pri dosahovaní svojich cieľov. Nedajme sa oklamať, žijeme v dobe, že ide naozaj o všetko alebo nič. Obama má prečo byť nervózny. Plán sa očividne zasekol a čas sa kráti.

Thursday, October 20, 2016

Khrushchev

Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?
Самые известные в народе мифы о Хрущеве – это истории о том, как генсек обещал Западу Кузькину мать показать и стучал ботинком по трибуне на заседании Генассамблеи ООН. Однако в этих историях больше вымысла, чем реальных фактов. 12 октября 1960 г. действительно состоялось самое бурное и нашумевшее заседание Генеральной Ассамблеи ООН. И выступление Хрущева было самым эмоциональным, но на самом деле все происходило не совсем так, как потом писали в газетах.
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

Обещание показать Кузькину мать и эпизод с ботинком имели место в реальности, но это были две разные истории. В 1959 г. в Сокольниках проходила Американская национальная выставка. На ее открытие приехал вице-президент США Ричард Никсон, чтобы продемонстрировать достижения капиталистического хозяйства. Наглядным примером служил макет типового коттеджа, в котором отсутствовала одна из стен, и зрители могли увидеть детали быта среднестатистического гражданина США – холодильник, телевизор, стиральную машину и другую бытовую технику и мебель. Хрущев заявил, что СССР вскоре догонит и перегонит США по уровню жизни и вообще «покажет всем Кузькину мать». Переводчик замешкался с интерпретацией «непереводимой игры слов» и в результате выбрал вариант дословного перевода. «Kuzma’s mother» поставила американцев в тупик.[MORE]
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

Во второй раз Хрущев произнес свою коронную фразу во время визита в США в том же 1959-м г. Личный переводчик генсека Виктор Суходрев так описывал этот случай: «Мы ехали по Лос-Анджелесу, Никита Сергеевич долго смотрел на окружающую сытую жизнь, а потом вдруг снова вспомнил про Кузьму с матерью. Вновь возникла заминка с переводом, но тут на помощь пришел сам Хрущев: «Что вы, переводчики, мучаетесь? Я всего лишь хочу сказать, что мы покажем Америке то, чего она никогда не видела!»».
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

А в следующем году состоялась та самая 15-я Ассамблея ООН. В 1960 г. 17 африканских стран получили независимость от своих метрополий, и тема колоний активно обсуждалась на заседании. Хрущев выступил по этому поводу с эмоциональной речью, в которой клеймил колонизаторов. А после генсека на трибуну вышел представитель Филиппин и заявил о том, что следует говорить не только о тех странах, которые остаются под гнетом западных колониальных держав, но и о странах Восточной Европы, «проглоченных Советским Союзом».
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

В ответ на эту реплику Хрущев взорвался. Он поднял руку, требуя предоставить ему слово, но этот жест то ли не заметили, то ли проигнорировали. И вот тут-то и произошел знаменитый казус. Чтобы обратить на себя внимание, он стучал по столу кулаком, но так и не добившись реакции, стал размахивать ботинком. О том, каким образом под рукой у генсека оказался его ботинок, позже рассказала одна из женщин, обслуживающих в тот день зал заседаний: «Когда Хрущеву до своего места оставалось сделать буквально шаг, кто-то из корреспондентов случайно наступил ему на пятку, башмак слетел. Я быстро подобрала башмак, завернула в салфетку и, когда Хрущев через мгновение сел на свое место, незаметно подала ему сверток под стол. Между сиденьем и столом совсем небольшое пространство. И наклониться к полу, чтобы надеть или снять обувь, плотный Хрущев не мог, мешал живот. Так он и сидел до поры до времени, вертя под столом свой башмак. Ну а когда его возмутило выступление другого делегата, он в запальчивости стал колотить по столу предметом, который случайно оказался у него в руках. Если бы он тогда держал зонтик или трость, то принялся бы стучать зонтиком или тростью».
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

Как все было на самом деле…
Когда Хрущев поднялся на трибуну, никакого ботинка в руках у него уже не было. Он размахивал кулаком, но по трибуне ничем не стучал. Появившийся позже башмак у него в руке на фото в некоторых газетах – не более чем фотомонтаж. Есть только одна фотография, на которой генсек сидит на своем месте, а ботинок лежит перед ним на пюпитре. Филиппинцу Хрущев предложил «взять заступ и поглубже похоронить империализм», а в газетах потом написали: «Разъяренный Хрущев молотит ботинком по трибуне Генеральной Ассамблеи ООН и в исступлении кричит: «Мы вас похороним!»». Так и родился миф.
Как Хрущев миру Кузькину мать показывал: стучал ли генсек ботинком по трибуне в ООН?

… и как это представили в СМИ.

Wednesday, October 12, 2016

Bessarabia, Bucovina

Před 75 lety Sovětský svaz anektoval Besarábii a severní Bukovinu

JAROSLAV ŠAJTAR23. června 2015 • 18:00
Před 75 lety Sovětský svaz anektoval Besarábii a severní Bukovinu
Josif Vissarionovič Stalin
 • foto:  
archiv
Bleskové německé vítězství v květnovém a červnovém tažení roku 1940 na západě, v jehož průběhu za pět dní kapitulovalo Nizozemsko, za osmnáct Belgie, za šest týdnů Francie a britské expediční síly byly evakuovány do Anglie, ohromilo sovětské vedení natolik, že odhodilo stranou všechny zábrany a začalo rychle jednat.
Stalinova domněnka, že Wehrmacht zabředne na západní frontě do vleklých a krvavých bojů na způsob první světové války, se ukázala být lichou. Po odstranění „nevstřícných“ vlád v Estonsku, Litvě a Lotyšsku a okupaci těchto tří pobaltských republik přišlo na řadu „bojarské“, jak je sovětská propaganda nazývala, Rumunsko.
Dali jim nůž na krk
Šestadvacátého června 1940 dal Sovětský svaz Rumunsku nůž na krk a ultimativně požadoval odstoupení Besarábie a v rámci „osvobozovacího zápalu“ pro jistotu i severní Bukoviny, jež nikdy Rusku nepatřila. SSSR argumentoval, že Besarábie mu náležela od roku 1812, kdy ji získal na základě bukurešťského míru po vítězství nad Tureckem v sedmé rusko-turecké válce, až do roku 1918, kdy Rumunsko využilo tehdejší slabosti Sovětského Ruska a Besarábii si přisvojilo.
K 28. červnu, v den anexe obou území, čítal Jižní front Rudé armády, stojící proti 450 000 rumunských vojáků a 450 letounům, 32 střelecké, dvě motostřelecké a šest jezdeckých divizí, 11 tankových a tři vzdušné výsadkové brigády, 14 sborových dělostřeleckých pluků, 16 dělostřeleckých pluků zálohy hlavního velení a čtyři oddíly dělostřelectva velké mohutnosti – podle neúplných údajů celkem 637 149 vojáků, 9415 děl a minometů, 2461 tanků, 359 obrněných automobilů, 28 056 aut a 2642 letounů.
Rumunská armáda sice na papíře po mobilizaci vykazovala slušnou sílu – 1 067 671 vojáků –, nicméně vláda nakonec hrubému nátlaku ustoupila. Zároveň však sovětská anexe Besarábie a severní Bukoviny Rumunsko doslova vehnala Hitlerovi do náruče. Rumuni tvrdili, že nebýt této anexe, nikdy by se nezúčastnili po boku Wehrmachtu přepadení Sovětského svazu v červnu 1941.
Levně dobytá kořist
V drobných potyčkách mezi sovětskými a rumunskými vojáky a při nehodách a mimořádných událostech Rudá armáda ztratila od 11. června do 6. července 1940, kdy její „besarabské tažení“ skončilo, podle neúplných údajů 148 osob. Rumuni ztratili 42 padlých a 47 raněných.
Díky „mírovému řešení besarabské otázky“ byla severní a jižní část Besarábie (Budžak) připojena k Ukrajinské SSR, kdežto střední část sloučena s Moldavskou autonomní sovětskou socialistickou republikou (Podněstřím) a z takto spojených oblastí vznikla 2. srpna 1940 Moldavská sovětská socialistická republika. Území Sovětského svazu se tak zvětšilo o 50 762 kilometrů čtverečních s 3 776 000 obyvatel. Noví pánové vnutili Moldavanům užívání cyrilice a důsledně prosazovali moldavštinu a moldavský národ coby protipól rumunštiny a rumunského národa. A co hůř, začala typicky stalinská „očista společnosti od kontrarevolučních živlů“, k nimž patřili bývalí aktivisté rumunských buržoazních stran, policisté, četníci, důstojníci rumunské, carské a bílé armády, vedoucí místní správy, statkáři, velkoobchodníci, majitelé nemovitostí, duchovní a členové jejich rodin.
Volební fraška
Dvanáctého ledna 1941 se v Moldavské SSR, Černovické a Izmailské oblasti Ukrajinské SSR konaly volby do Nejvyššího sovětu SSSR, jichž se údajně účastnilo 99,6 procenta oprávněných voličů. Z těch se pro navržené kandidáty vyslovilo 99,2 procenta lidí. Opakovala se tedy volební fraška z Pobaltí.
Těsně před přepadením SSSR, 12.–14. června 1941, bylo z Moldavska navíc vysídleno 22 648 osob, z nichž dvě třetiny připadly na ženy a děti. Jejich novým domovem se stal hlavně Kazachstán, Omská a Novosibirská oblast.
Ve víru druhé světové války
V den zahájení útoku na SSSR, 22. června 1941, čítala podle rumunských historiků skupina armád Antonescu, jíž čelil Jižní front o síle 364 700 osob, 325 685 rumunských vojáků.
Rumunsko vyčlenilo k útoku na Sovětský svaz největší síly ze všech spojenců třetí říše: 15 divizí a osm brigád, 3470 děl a minometů, 236 tanků a 572 bojové letouny, z toho 493 bojeschopné. K nemilému překvapení Rusů, nemajících o Rumunech po zkušenostech z první světové války valné mínění, bojovali za osvobození Besarábie a severní Bukoviny s vervou.
Moldavský historik V. I. Pasat výstižně charakterizoval chování obyvatelstva za okupace: „Jedna jeho část, v jejíž paměti ještě bylo svěží příkoří stalinských deportací a represí, přešla na stranu rumunské armády, doplnila řady jejích bojových útvarů a svazků, vesnické policie a četnictva, bezpečnostních služeb a kontrarozvědky. Část obyvatelstva tvořící většinu prostě zaujala pasívní, vyčkávací pozici. A nakonec třetí část obyvatelstva Moldavska aktivně bránila postupu hitlerovských (rozuměj rumunských – poznámka autora) vojsk, zapisovala se jako dobrovolníci do Rudé armády, vytvářela partyzánské oddíly odporu.“
Dlužno poznamenat, že z 2892 účastníků partyzánského hnutí v Moldavsku bylo 1443 Ukrajinců, 769 Rusů, 460 Bělorusů a jen sedm (!) etnických Moldavanů. Moldavané tudíž nesli punc „nespolehlivého“ národa. Moldavsko znovu obsadila Rudá armáda během nesmírně úspěšné jasko-kišiněvské strategické útočné operace v srpnu 1944, známé jako sedmý stalinský úder, jež vyřadila z tábora německých spojenců Rumunsko. Sovětská vojska osvobodila Moldavskou SSR za cenu 18 700 nenávratně ztracených vojáků, což představovalo zdaleka nejmenší množství ze všech osvobozovaných svazových republik. Jejich památník v Kišiněvě zatím ještě nikdo nestrhl.
V roce 2004 Rumunsko vstoupilo do NATO. Loni jeho ozbrojené síly čítaly 66 000 vojáků, třikrát víc, než má Armáda České republiky. Obstály by v případném konfliktu s Ruskem? Ten totiž kvůli Moldavsku, napjaté situaci v Podněstří a nevyzpytatelnosti putinovského Ruska není tak vyloučený, jak bychom si přáli.
JAROSLAV ŠAJTAR