Kedysi 12-tisíc obyvateľov, dnes zabudnutá obec. 10 skrytých miest Slovenska, ktoré treba vidieť
Tunel, cez ktorý nikdy nešiel vlak, tajomstvá hlboko pod zemou, zaniknutá osada, start-up z 18. storočia a iné. Významné miesta, o ktorých počuť len málo. Alternatívny sprievodca Slovenskom.
O projekte Čierne diery: Mapujeme priemyselné pamiatky a iné zabudnuté miesta Slovenska, ktoré by viac nemali zostať neznáme. Viac na ciernediery.sk alebo na našom Facebooku a Instagrame.
1. Smolník
Vitajte v Smolníku, kedysi slobodnom kráľovskom meste, dnes zabudnutej obci v doline pri Gelnici. Len ťažko uveriť, že v roku 1780 tu mali 12-tisíc obyvateľov. Pre predstavu – Bratislava mala vtedy asi 29-tisíc. Dnes zostala tisícka, osady okolo sa oddelili. Po maďarskom názve obce Szomolnok pomenovali aj minerál.
Tunajší banský podnik patril medzi najvýnosnejšie v Uhorsku. Sídlil tu banský inšpektorát, banský súd, kráľovská mincovňa, banská škola. Banskí úradníci tu postavili stále kamenné divadlo, jedno z prvých na Slovensku. Bolo vybavené strojovňou na otáčanie javiska a divadelnou knižnicou. Už nie je – vôbec.
Tabaková továreň, kde ručne šúľali cigary, ešte stojí. Zavretá, zostal len vrátnik. Trojičný stĺp je uprostred roka omotaný lacnými čínskymi vianočnými svetielkami. Okolo stoja pekné staré meštianske domy. Cítiť vôňu histórie, zašlej slávy. Opitá mládež vás pri nočnej prechádzke ulicami úctivo zdraví. Bývali tu Nemci, po havárii v Černobyli sem presťahovali asi sto Ukrajincov a postavili im aj pravoslávny chrám.
Nad Smolníkom je priechodná Tereziánska štôlňa, majstrovské dielo baníkov. Keď v roku 1768 pri meste postavili vodnú nádrž Úhorná, do ktorej priviedli okolité potoky, nastal problém. Z nádrže sa odvádzala voda na pohon banských strojov a parné píly v doline časom nemali dostatok vody.
Vyriešili to ako baníci a štôlňou popod horu sa rozhodli napojiť na potok vo vedľajšej doline. Plán bol odvážny. Sekali ručne a z oboch strán naraz. Podarilo sa – baníci sa stretli, len museli mierne skorigovať výšku. V mieste kontaktu má preto štôlňa až šesť metrov.
Dvojkilometrový tunel dokončili po 26 rokoch. V minulosti ho bežne využívali obyvatelia Smolníka a okolia, keď si chceli skrátiť cestu do Nižných Hrablov alebo Švedlára; dnes v ňom žijú vzácne netopiere i salamandry.
2. Utekáč
Z bohatých sklární zostali ruiny; z rodín, ktoré si generácie odovzdávali sklárske remeslo, sú nezamestnaní. Mladí radšej odišli.
Bola to len osada, diera zastrčená v horách, v ktorej sa na prelome 18. a 19. storočia začal rodiť príbeh svetovo významného sklárskeho centra. Nakoniec mali železnicu, školy, úrad. Nechápavo pozeráte, kde sa v tejto doline vzali paneláky.
Vo vedľajšej miestnej časti Salajka (celá obec sa ťahá dolinou asi 10 kilometrov) zasa obdivujete krásnu architektúru fínskych drevených domčekov.
Na miestnom cintoríne nájdete mnoho nemeckých mien. Nemci a lužickí Srbi prišli na žiadosť grófa Antona Forgáča, ktorý sklárne v roku 1787 založil. Vraj raz pri poľovačke našiel kremeň.
Sklárne boli svetovým pojmom – na Svetových výstavách v roku 1904 v St. Louis a v roku 1906 v Miláne získali zlaté medaily za úžitkové dekorované sklo.
Sklárska spoločnosť postavila gymnázium v R. Sobote. Prečo? Lebo zisky boli vysoké. Filantropia roku 1889. Mali tu vlastné platidlo – vexle. V roku 1923 zriadili priamo v závode odbornú školu, lebo sklári z Utekáča boli žiadaní aj za hranicami. Vyrábali aj termosky a žiarovkové banky, záujem bol vo Švédsku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku či na Kube.
V roku 1998 pece vyhasli. Nezlomili ich vojny, požiare ani hospodárska kríza. Čo už však rozdýchať nedokázali, boli privatizéri a podnikatelia z čias divokého mečiarizmu.
Drahé japonské stroje skončili v maďarských zberných dvoroch a slávnu históriu pripomína už len pomník na eurofondovom obecnom námestí, ktoré vlastne ani nie je námestím, ale parkoviskom.
3. Magnezitovce
Ideme po stopách železničnej trate duchov. Z Magnezitoviec do Slavošoviec sa dá prejsť nikdy nevyužívaným, 2,4-kilometrovým tunelom z čias druhej svetovej vojny.
Materiál naň vyrábali hluchonemí kamenári z Kremnice, niektoré ručne opracované žulové kvádre majú dvesto kilogramov. Pracovali tu mnohí ruskí zbehovia zo západného frontu.
Tunel stavali v rokoch 1941 až 1944. Mal byť gemerskou spojkou po tom, ako časť Gemera pripadla po Viedenskej arbitráži Maďarsku a niektoré územia sa ocitli odrezané od Slovenska. Gemerské spojky, to sú úseky Lubeník – Slavošovce a Tisovec – Revúca, čím by sa zabezpečilo napojenie na Banskú Bystricu. Trať bola strategickým záujmom Slavošovských papierní. Nikdy ju nedokončili, zostali len opustené tunely, viadukty, mosty...
Posledné práce prebehli v roku 1949, no keď Slovensko dostalo svoje územie späť, nová železnica úplne stratila opodstatnenie. Cez Slavošovský tunel síce nikdy vlak neprešiel, no na jeho otvorenie prišli aj vtedajší ministri Styk a Pružina.
V roku 1944 vyhodili ešte nedokončený východný portál do vzduchu partizáni, lebo sa obávali, že by tadiaľ mohli preniknúť nemecké vojská. A tunel nevyužívali na skrátenie cesty len miestni mladíci, ale aj futbalisti, keď išli na zápas do Magnezitoviec alebo Jelšavy.
Slavošovský tunel má tvar písmena S, prechod trvá asi 45 minút. Na stenách miestami vidno zintrovú výzdobu ako v jaskyniach a vápencové stalaktity staré sedemdesiat rokov.
Na slovenské pomery je milé, ako sa sem obce snažia pritiahnuť turistov. Z oboch smerov sú smerové tabule a šípky. Zo strany Slavošoviec aj gýčové drevené atrakcie. Vnútri sa občas konajú koncerty. Zničené portály opravili miestni, obec do tunela láka aj cez svoj web a je jej ľúto, že „takúto raritu doma nevieme využiť“. Ide pritom o najdlhší cyklotunel v Európe a tretí najdlhší na svete vôbec.
Len o kúsok ďalej je Koprášsky tunel. Obec ho dokonca núkala do prenájmu alebo na odkúpenie, napríklad na pestovanie šampiňónov. Predtým sa využíval ako sklad ovocia. Napriek dopravným a zásobovacím ťažkostiam ho v roku 1941 postavili len za niekoľko mesiacov. Jeho smerová odchýlka nebola väčšia ako 1 milimeter. Priľahlý viadukt pripomína omnoho známejší Chmarošský viadukt pri Telgárte.
Z viaduktu vidíte mohutný masív Dúbrava, ktorého časť sa v roku 1991 v dôsledku ťažby magenzitu zosunula. Dnes to vyzerá, akoby niekto z kopca odhryzol. Pod horou sa začína mesačná krajina. Miestny podnik je najväčší magnezitový závod na Slovensku. Prezentuje sa ako jeden z vôbec najväčších svetových producentov mŕtvo-pálenej magnézie.
Jeho história siaha až do roku 1893, keď podľa záznamov mestský účtovník Juraj Farkaš predložil správu, že dva kamene nájdené v oblasti Dúbrava sú magnezit. Nerast, ktorý bol v tom čase vyhľadávaný po celej krajine. A už to išlo. Závod stále funguje, v roku 2000 otvorili nové ložisko Miková so zásobami na niekoľko desiatok rokov.
4. Ožďany
V čase protihabsburských povstaní ju obvinili zo špionáže a vlastizrady. Väznili ju, mučili priviazaním rúk o strop a napokon jej sťali hlavu mečom na námestí.
Uhorská šľachtičná Juliana Korponaiová-Géciová, známa z románu Levočská biela pani, sa narodila v dnes už opustenom kaštieli v Ožďanoch pri Rimavskej Sobote.
Spomienka na šľachticov sa pomaly vzďaľuje s rozpadávajúcimi sa múrmi kaštieľa. Na začiatku terajšieho stavu bol nešťastný predaj majetku obce v 90. rokoch do rúk neschopného majiteľa. Odvtedy sa vystriedali ešte aspoň ďalší dvaja vrátane SAD Zvolen po exekúcii. Všetci mali veľké plány, no peniaze na opravu nedal nikto.
Nádvorie je zarastené burinou. Aspoň tu nie je toľko odpadu ako kedysi. Veľký renesančný kaštieľ postavili v prvej polovici 17. storočia na základoch hradu vypáleného cisárskymi vojskami. Bol obývaný až do druhej svetovej vojny, počas ktorej dostal niekoľko priamych zásahov.
Sídlilo tu aj latinské lýceum. Chalupka, Botto, Francisci-Rimavský či Palkovič, tí všetci sem zavítali.
Podľa historických zdrojov sťatú bielu pani pochovali v Győri. Legendy však hovoria, že keď pod kostolom v Ožďanoch našli kryptu s desiatimi truhlami, v jednej z nich bolo telo bez hlavy.
V podzemí zostaneme. Uprostred polí nad obcou je zarastený hustým krovím opustený železničný tunel. Koľajnicové pásy dávno niekto ukradol. Drevené podvaly zatiaľ zostali, ale s tými si už poradí príroda.
160 metrov dlhý tunel Ožďany bol súčasťou trate Rimavská Sobota – Poltár. Vybudovali ju v roku 1913, pred 15 rokmi sa napriek protestom obcí prevádzka skončila.
V roku 2013 kúpila trať za symbolické euro Banskobystrická župa a sľúbila z nej spraviť cyklochodník za eurofondy. Podmienky vraj boli ideálne, pozemky vysporiadané, ale ako tak pozeráme okolo seba, asi to nevyšlo. Tento vlak ušiel.
5. Sirk – Železník
Slovenský poklad na úplnom okraji civilizácie. Pri odbočke z Revúcej sú smerové tabule na Sirk prelepené. Cestu z tejto strany uzavreli, lebo je už takmer nezjazdná. Potvrdené.
Starodávnu banícku oblasť vyhlásili v roku 1991 za pamiatkovú zónu, ale veľmi jej to nepomáha. Pritom tu je všetko – banské portály hneď pri ceste, kolónie robotníckych domčekov, nádherná príroda. Minerály evansit a vashegyit nájdené v Železníku tu opísali vôbec prvýkrát na svete. A veľa toho už aj zaniklo – staré železnice, lanovky.
Rakúsky železiarsky odborník I. Biderman v roku 1857 zaraďoval železnícke a rákošské ložisko medzi štyri najväčšie ložiská v Rakúsku. Uhorský železiarsky priemysel dostával rudu zo Železníka najlacnejšie v monarchii.
Pracovali tu tisícky ľudí, prvé slovenské gymnázium v Revúcej bolo hojne podporované banskou spoločnosťou a samotnými baníkmi. Štát naň neprispieval vôbec.
Železník, to sú dnes už len lazy vysoko na kopci. Onedlho uplynie 50 rokov od ukončenia ťažby. Krčma, obchod s rozličným tovarom a materská škôlka v jednej budove. Samozrejme, nič z toho už nefunguje.
Stále stojí pôvodná drevená kolkáreň z roku 1906. Majú aj kino Stachanov, ktoré bolo v 30. rokoch jediné v okrese. Áno, tu uprostred lesov a dier v zemi. Miestni nadšenci pred dvoma rokmi obnovili premietanie.
V Sirku – Červeňanoch sa nachádza krásna zachovaná vysoká pec, ktorá je súčasťou Európskej železnej cesty. V prevádzke bola v rokoch 1871 až 1903, za komunistov ju vyhlásili za kultúrnu pamiatku.
Turistov nečakajte, leda tak zopár obyvateľov zo skromných príbytkov uprostred lesov Gemera.
6. Gelnica
„Objekt určený pre deti a mládež. Nezdržujte sa v objekte.“ Stojíme pri polorozpadnutých domoch kdesi nad Gelnicou. Táto škola v prírode je dnes už len pre veľmi odvážne deti. No nebola to vždy škola, areál má slávnu kúpeľnú históriu.
Nad Gelnicou sú bane, ale aj krásna príroda a čisté jazerá. Tak sa v roku v roku 1899 Gelničania rozhodli, že si tu postavia kúpele. Len tak, sami.
Chodila sem budapeštianska smotánka, do kúpeľov vozil hostí honosný koč. Vodu z jazera prevárali s ihličím a liečili ňou. Zároveň poháňala banské stroje poniže doliny. Uprostred jazera bolo mólo, kde vyhrávala cigánska kapela. Stále, mala tu svoj domček. Člnkovanie slúžilo ako terapia. A ryby, veľa rýb.
No slávne časy Thurzovských kúpeľov rýchlo pominuli. Liečebných domov ubudlo a počas 2. svetovej vojny sem chodili nemeckí vojaci a Hitlerjugend. Ako čas plynul, areál sa zmenil na tábor a Hitlerovu mládež vystriedali pionieri.
Dnes ešte stále stoja pamiatkovo chránené liečebné domy Praha a Pionier. Dokedy, to ťažko povedať. Školu v prírode zrušil štát v roku 2009 a areál predal súkromníkovi. Za pár rokov všetko spustlo, no ľudia toto miesto naďalej obľubujú. Kúpu sa, oddychujú, grilujú.
Nový majiteľ vraj netušil, že kupuje areál, ku ktorému majú Gelničania silný citový vzťah, a sťažuje sa, že tam stále chodia ľudia. Teraz zasa vraj čaká na vhodnú výzvu Bruselu, aby ho z eurofondov mohol zrekonštruovať na zdravotnícke účely.
7. Štefanská Huta
Dnes je čas start-upov, no jeden si v srdci Spiša uprostred hôr a lesov spravili už v roku 1889. V Štefanskej Hute bola prvá továreň v Európe, kde sa elektrolýzou vyrábala meď, striebro a ortuť.
Hámor tu začal rásť už v roku 1787. Najprv postavili šachtové pece, neskôr samotnú železiareň – hutný kombinát. Išlo o komplex najmodernejších hutníckych zariadení v tej dobe (okolo r. 1850), kde pracovali najvýznamnejší hutnícki odborníci.
Súčasťou huty bola aj hrádza na rieke, umelý náhon a vodný kanál v podzemí s majstrovskými samonosnými kamennými klenbami. Táto paráda má len jednu vážnu chybu. Z huty je ruina – a nepomáha jej ani status národnej kultúrnej pamiatky. Evidentne sa ju niekedy snažili rekonštruovať a evidentne sa tak už dlhšie nedeje a komplex ďalej upadá.
No je tu aj dobrý príklad. Miestni boli jednoducho praví start-upisti. Tak Štefanskú Hutu v roku 1832 spojili so susednou Kluknavou dreveným mostom cez Hornád – jediným svojho druhu na Slovensku s unikátnym technickým riešením. Píše sa, že je dokumentom majstrovstva spišských tesárov.
Most zo smrekovca patril Banskej spoločnosti v Mária Hute a už 170 rokov plní svoj účel. Bez problémov po ňom aj dnes chodia autá.
8. Baňa Starovšechsvätých
Vychádza zo zabudnutia. Nadšencov naštvala byrokracia, tak sprístupnili 700-ročnú baňu sami. „Hocijaký pamätník s červenou hviezdou vyhlásia za pamiatku, ale bane im nič nehovoria,“ hovorí pán, ktorý nás vzal v Hodruši do bane Starovšechsvätých.
Pôvodne sa uchádzali aj o nórske fondy. Súťaž vyhrali, ale potom odstúpili. Financujú si všetko sami cez Banský závod, posledný podnik svojho druhu na Slovensku. Sprístupňujú stáročné chodby, robia brigády, rekonštruujú.
Sú tu stovky metrov chodieb, neustále si udierame prilbu o strop. Turisti sem chodia aj zo zahraničia. Nie je ich veľa (napokon, baňa nemá takmer žiadnu reklamu), ale pre sprievodcov pracujúcich na vlastnú päsť je to tak akurát.
Ťažilo sa tu zlato a striebro. Takmer si to nedokážeme predstaviť, ale baňu v roku 1751 navštívil aj František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie. O pár rokov neskôr tu boli aj ich synovia – Jozef II. a Leopold. Toto miesto bolo „pokladnicou“ Rakúsko-Uhorska, aj preto je v rámci širšieho celku na zozname UNESCO.
Baňa Starovšechsvätých je považovaná za jednu veľkú učebnicu. Pekne vidieť, kde pracovali pred stáročiami a kde len nedávno. A ako sa križovali. Sú tu dlhé úseky kresaníc, kamenných múrov a výstuží. Budovali ich „nasucho“, pokladali kameň na kameň, až vytvorili klenbu. Fascinujúci zážitok.
9. Špania dolina – Piesky
Hovoríme o mieste, kde sa ťažila meď už v staršej dobe bronzovej. Piesky – Sandberg alebo poslovenčene Zamperk. Je cez kopec za Špaňou dolinou a vlastne neexistuje. Zostala len mesačná krajina, kaplnka, jediný dom a cintorín v najstrmšom svahu, aký si dokážete predstaviť. Aj z toho už zmizlo viacero liatinových krížov, no mŕtvych dokonale ukryl les.
„Najhoršie bolo, ak niekto umrel v zime. Ťahali ho na krňačkách alebo na saniach do príkreho svahu viacerí chlapi. A vykopať jamu v zamrznutej pôde a vo svahu, to už len bola fuška,“ spomína miestny rodák Ján Rýs.
Prvá zmienka o osade je z roku 1263. V 19. storočí bývalo v Pieskoch vyše sto ľudí, osemnásť sa zapojilo do Povstania. V roku 2012 vraj dožívalo posledných sedem Zamperčanov roztrúsených po Slovensku.
Slávne boli bane v Pieskoch najmä v stredoveku, patrili banskobystrickým mešťanom. No upadali a v roku 1953 Piesky zanikli. Zvyšky domov a banských zariadení zbúrali. Lúhovanie kyselinami spôsobilo, že ani po rokoch na haldách nenájdete ani kúsok zelene. Ľudia tu nikdy nič nemohli dopestovať, všetko si prácne cez hory donášali. Voda má zelenkastú a modravú farbu. Aj tak sa v nej kúpali.
Lokalitu stále navštevujú geológovia z celého sveta, našlo sa tu okolo 300 kusov sekeromlatov z eneolitu, ktoré slúžili ako pracovné nástroje i zbrane.
Miestni sa snažili sprístupniť banský prekop zo Španej doliny a spojazdniť v ňom vláčik, ale niekde to skapalo. Študentský projekt revitalizácie územia na Environpark získal medzinárodnú cenu.
10. Hajná Nová Ves
Okres Topoľčany, polia a dedina mimo akéhokoľvek čo len trochu dôležitejšieho cestného ťahu. Do Hajnej Novej Vsi na prvý pohľad niet veľkého dôvodu chodiť, leda tak zablúdiť.
V obci však chátra jedinečný kaštieľ a okolitý park. Jeho poslednými obyvateľmi boli ešte nie tak dávno deti z osobitnej školy. Tá nedokázala areál utiahnuť, tak ho v roku 2004 predali súkromníkovi, ktorý ho chcel postaviť na nohy. No predajom chráneného parku porušila škola zákon a odvtedy je to začarovaný kruh.
Kaštieľ založili v 16. storočí. Mimoriadne vzácnym ho robí fakt, že ako jeden z mála na Slovensku prešiel len drobnými úpravami a zachoval si renesančnú čistotu. Nájdu sa tu vzácne kazetové stropy, štukatérska výzdoba a reliéfy. Najmä vďaka architektúre nádvoria presahuje stavba význam regiónu. Dnes jej padá strop.
Kaštieľ Vízkeletyovcov, neskôr Ocskayovcov, Zerdahelyiovcov, Zámojských či Steigerovcov bol luxusným sídlom, ktoré si mohla dovoliť len bohatá oblasť. A hajnonovoveské panstvo takou bolo, najmä vďaka poľnohospodárstvu. Kaštieľ dopĺňalo množstvo hospodárskych budov, viaceré sa zachovali. Teda trochu. Ešte aj dnes sa za neďalekým plotom pasú husi, vedľa je družstvo. Dnu sme objavili voz i sane. Kedysi tu bývali bíreši a deputátnici, v stajniach mali úžitkové i parádne kone.
V parku rástlo 40 druhov chránených cudzokrajných rastlín. Koľko je ich dnes? Dúfajme, že aspoň zopár. Anglický park zarástol krovím, ktoré postupne zakrýva aj tabuľu oznamujúcu chránenú pamiatku. Chátra aj neďaleká novšia budova bývalej špeciálnej školy. A v pohrebníctve oproti kúpite aj cesnak a granuly pre psov.
Ku kaštieľu patrí aj kaplnka sv. Imricha za dedinou. Uvidíte ju po ceste uprostred polí. A čím zaujme? Že k nej nevedie žiadna cesta. Treba sa prebrodiť blatom. „Pozor, hrobka za dverami!“ hodil by sa oznam na vchodové dvere. Hrobka šľachtického rodu Vizkelety je však úž dávno vykradnutá. Taká čierna diera.
Viac miest, fotografií a príbehov nájdete na ciernediery.sk
