Maria Theresia

  

Mária Terézia a Slovensko

Je zvláštne, že väčšina ľudí vie presne identifikovať podobizeň Márie Terézie medzi ostatnými vladármi, ale len málokto si vie spomenúť, čím
bola pre našu krajinu taká významná. Znamená to, že ju stále vnímame skôr ako ikonu než ako štátničku. Pritom išlo o jednu z najmocnejších
žien vtedajšieho sveta. Na začiatku jej vlády to však tak nevyzeralo. Novú 23-ročnú panovníčku odmietli rešpektovať na tróne takmer všetky
európske veľmoci. Svoju úlohu tu zohrávali iste aj rodové predsudky voči mladučkej neskúsenej žene, ale bola to skôr zámienka na získanie
koristi. A tak sa o trón najprv prihlásil bavorský vojvoda Karol Albert, ktorý pre seba žiadal takmer všetky krajiny habsburskej monarchie.

Máriu Teréziu pritom odmietol nazývať kráľovnou a oslovoval ju pohŕdavo ako „toskánsku vojvodkyňu“. Nároky bavorského vojvodu
posmelili aj ostatných európskych panovníkov a o rakúske dedičstvo sa začalo hlásiť aj Francúzsko, Španielsko, Prusko, Sasko, Brandenbursko,
Neapolsko a do koalície sa zapojilo tiež Švédsko. Úhlavný nepriateľ Márie Terézie, pruský kráľ Fridrich II. obsadil Sliezsko a habsburská
ríša bola napadnutá takmer zo všetkých strán. Monarchia sa ocitla v smrteľnom ohrození, najväčšom pred prvou svetovou vojnou.

Za tejto situácie sa zúfalá Mária Terézia obrátila s prosbou o pomoc na jedinú silu, ktorá jej zostávala – uhorské šľachtické stavy. V máji
1741 zvolala uhorský snem do jeho vtedajšieho sídla Bratislavy a pricestovala tam so svojím pompéznym sprievodom loďou. Dňa 11.
septembra 1741 pozvala Mária Terézia delegátov snemu do svojej rezidencie na Bratislavskom hrade, kde sídlila, a tu došlo k
historickej až legendárnej udalosti, ktorú odvtedy nespočetnekrát zobrazili v literárnych i výtvarných dielach. Mladá panovníčka v
čiernych šatách a so slzami v očiach predniesla mimoriadne silný emotívny prejav, v ktorom poprosila krajinu o pomoc v boji proti
mocným nepriateľom a po ktorom dojatí šľachtici tasili šable a s výkrikom „Život a krv za našu kráľovnú!“ sa jej vrhli k nohám.
Skutočnosť však až taká romantická nebola.

Tejto scéne predchádzali štyri mesiace tvrdých rokovaní, pri ktorých sa po prvýkrát prejavili panovníčkine diplomatické schopnosti. Na prvé
stretnutie s uhorskými stavmi 18. mája 1741 prišla Mária Terézia v uhorskom (niektorí bádatelia sú presvedčení, že v slovenskom) kroji.
Demonštrovala svoju lásku k Uhorsku a o mesiac neskôr, 25. júna 1741 sa nechala v Dóme sv. Martina triumfálne korunovať na uhorskú
kráľovnú. Korunu jej na hlavu nasadil arcibiskup Imrich Esterházy, ktorý sa narodil v kaštieli v Galante a na dnešnom Námestí slobody v
Bratislave si dal postaviť honosný palác, ktorý je v súčasnosti sídlom premiéra. Korunovácia bola taká veľkolepá, že britský veľvyslanec
Thomas Robinson o nej referoval do Londýna, že to bol najkrajší a najhonosnejší ceremoniál, aký kedy videl. Uhorskej šľachte to však
nestačilo. Od panovníčky si delegáti snemu vymohli garanciu nezdaniteľnosti, jednotnú správu Uhorska a zastúpenie predstaviteľov
krajiny v najvyšších orgánoch habsburskej monarchie. Kráľovná bola pod obrovským tlakom, v priebehu leta utrpela jej armáda porážku za
porážkou, takže v podstate ani nemala na výber. Až potom zasiahli do bojov uhorské pluky, ktoré zvrátili situáciu a v tomto najťažšom
historickom okamihu doslova zachránili monarchiu. Sotva si Rakúsko vydýchlo, nechalo sa zatiahnuť do Sedemročnej vojny (1756 – 1763),
ktorá býva niekedy nazývaná aj prvou svetovou vojnou, lebo v nej bojovali všetky európske veľmoci aj o svoje kolónie v Amerike a Ázii.
Vojna sa skončila fakticky patovým stavom, ale habsburská pokladnica bola vyčerpaná. V tej chvíli Mária Terézia pochopila niečo, čo z nej
urobilo panovníčku svetového formátu.

Cisárovná si uvedomila (podobne ako neskôr v Sovietskom zväze Gorbačov), že monarchia je premilitarizovaná, ekonomicky vyčerpaná,
zaostalá a že ju treba reformovať. Sama sa stala až vášnivou pacifistkou a dodnes sa cituje jej výrok: „Nikdy nezabúdajme, že aj
priemerný mier je lepší ako úspešná vojna.“ Zlom v jej vláde predstavuje jún 1764, kedy v Bratislave opätovne žiadala uhorskú
šľachtu, aby platila dane. Delegáti snemu požiadavku kráľovnej pobúrene odmietli a navrhli jej, aby zvýšila dane poddaným. Ich hnev
bol o to väčší, že tesne pred snemom vydal jej poradca Adam František Kollár spis, v ktorom kritizoval správanie šľachty, žiadal jej daňovú
povinnosť, zdanenie kléru a štátnu kontrolu cirkvi. Kým v západnej Európe sa kniha stretla s pozitívnymi ohlasmi, uhorská šľachta
obvinila Kollára z vlastizrady a vymohla si u kráľovnej (ktorá názory svojho poradcu zdieľala) zákaz a verejné spálenie spisu na dnešnom
Hlavnom námestí v Bratislave. Po tomto konflikte však kráľovná stratila k uhorským stavom dôveru, najvyšších predstaviteľov krajiny
(palatína, prímasa a krajinského sudcu) obvinila z problémov monarchie, ďalší snem už nikdy nezvolala a úrady v Uhorskom kráľovstve
už nikdy neobsadila. Rozhodla sa, že bude vládnuť absolutisticky, prostredníctvom kráľovských patentov, ktoré nahradili zákony snemu.
Znelo to despoticky, ale to, čo nasledovalo, znamenalo pre našu krajinu nebývalý rozvoj a takmer revolučné zmeny.

Začala daňovou reformou. Keďže počas Sedemročnej vojny sa zvýšili dane až o 60 percent, čo spôsobovalo obrovské problémy poddaným, presadila
napriek odporu šľachty a cirkvi zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Znížila poddanské povinnosti až o štyri
pätiny. Začala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, ktoré sa stali vyhľadávaným platidlom v celej Európe (neskôr
inšpirovali aj rodiace sa Spojené štáty, toliar = dollar) a v roku 1762 vydala prvé papierové peniaze v strednej Európe. Tieto opatrenia
spôsobili, že dovtedy sústavne vzrastajúci štátny dlh sa postupne vyrovnal a v roku 1775 mal už 6 miliónov zlatých prebytku.

Zakázala stredoveké mučenie (tortúru), zrušila rozsudky smrti nad čarodejnicami (neskôr ukončila aj prenasledovanie čarodejníc ako
také), zmenšila trestnú právomoc zemepánov nad poddanými a vôbec ako prvá panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok a
postavenia poddaných. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom
meste a diplomovaných pôrodných pôrodných babíc. Ako prvá panovníčka na európskom kontinente nariadila povinné očkovanie proti kiahňam.

K najvýznamnejším reformám patrí reforma školstva, v ktorých naša kráľovná predbehla dobu. Jej poradcovia zhromažďovali poznatky z celej
Európy. Mária Terézia zaviedla nielen povinnú školskú dochádzku (najvyspelejší štát vtedajšieho sveta, Veľká Británia, pristúpila k
tomuto kroku až o polstoročie neskôr) a po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám, ale presadila aj modernizáciu všetkých typov škôl.
Sprísnila pomery na univerzitách (keďže profesori si neplnili svoje povinnosti a prednášky sa diktovali), zaviedla povinné predmety a
povinnosť vydávania učebných textov, podporovala vedu a výskum. Ešte aj zvonček na školských chodbách, ktorý dodnes používame, sa zaviedol
za jej éry. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu – prvú technickú vysokú školu na svete.

V Šaštíne, Holíči, Bernolákove a Haliči pri Lučenci zakladala manufaktúry, dala upraviť vodné toky a na Záhorí nechala vysadiť
borovicové lesy (aby nefúkal piesok do jej holíčskeho kaštieľa), ktoré sú dnes legendárnym rajom hubárov. Za jej panovania prešla Bratislava,
ktorú často navštevovala, veľkolepou výstavbou, bolo to v tej dobe jedno z najkrajších európskych miest, centrum umenia a vedy, dala
kompletne zrekonštruovať Bratislavský hrad a založila tu kráľovskú gardu. Nechala zbúrať hradby a rozšíriť mesto, založila sieť kaviarní,
udelením privilégia miestnemu tlačiarovi Jánovi Michalovi Landererovi umožnila vznik slávnych novín Pressburger Zeitung (ktoré mali prezývku
„uhorské Times“) a rozvoj novinárstva. Zmenila tvár Uhorska tým, že podporovala masívne prisťahovalectvo, ale aj migráciu do vyľudnených
južných oblastí, ktoré zostali po tureckej okupácii pusté – v dôsledku čoho veľa Slovákov odišlo na Dolnú zem.

Na Slovensko chodievala na tú dobu pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave je prirodzený, zachránila
jej korunu i celú monarchiu, na Bratislavskom hrade bolo jej sídlo uhorskej kráľovnej a boli tam uložené aj uhorské korunovačné klenoty.
No hoci tu mala reprezentačné miestnosti i súkromné komnaty, hrad v rokoch 1765 – 1780 väčšinou obýval jej zať, uhorský miestodržiteľ
Albert Saský. Mária Terézia mu dala za manželku svoju dcéru Máriu Kristínu. Svadobná hostina bola v lete 1766 v záhrade Grassalkovičovho
(dnešného Prezidentského) paláca, ktorý kráľovná niekoľkokrát osobne navštívila. Jej vzťah k mestu premenil Bratislavu na kultúrnu
metropolu strednej Európy.

Mária Terézia počas svojho neuveriteľne dlhého, štyridsaťročného panovania (ktoré sa nazýva aj tereziánske obdobie) dokázala zmeniť
upadajúce zaostalé kráľovstvo na prekvitajúcu vyspelú ríšu, ktorá určovala vo viacerých oblastiach európske trendy. Ukážkou toho, ako
sme zamrzli vo vývoji, je aj to, že tereziánsky systém školstva, ktorý bol vo svojej dobe najvyspelejší, platí v podstate dodnes. Ak sa dnes
vedú spory o to, či do Bratislavy patrí socha Márie Terézie, moja odpoveď je, že jednoznačne áno. Nie však kópia pôvodnej, ktorá mala
ideologický kontext a aj z toho dôvodu bola rozhodnutím československého parlamentu z roku 1921 spolu s ďalšími symbolmi
veľkomaďarskej idey (na Devíne, na nitrianskom Zobore a inde) vyhodená do vzduchu – ale úplne nové súsošie, ktoré by symbolizovalo jej význam
pre Slovensko. Teda nie s dvoma maďarskými honvédmi po boku, ale spolu so svojimi dvoma najvýznamnejšími slovenskými poradcami: Adamom
Františkom Kollárom a maršalom Andrejom Hadikom. Kollár, syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do
šľachtického stavu, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Táto prezývka
vyjadrovala aj jeho uvedomelé a vyhranené národné povedomie. Bol riaditeľom Dvorskej knižnice, na podnet cisárovnej vypracoval plán na
celoríšsku akadémiu vied a bol aj tvorcom základnej časti prelomovej osvieteneckej školskej reformy Ratio educationis. Ešte slávnejším
spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadik, ktorý v roku 1774 získal najvyššiu vojenskú hodnosť, aká sa vôbec Slovákovi
doteraz podarila dosiahnuť. Hadik pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca, narodil sa však v Dunajskom Klátove, kde jeho otec
slúžil pri vojsku ako kapitán. Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie Berlína počas sedemročnej vojny s minimálnymi stratami
(prišiel len o desiatich mužov). Pruský kráľ Fridrich II., ktorý musel z obsadeného mesta utekať, mu do konca života nezabudol túto potupu.
Tento čin ho preslávil po celej Európe, označili ho ako „husársky kúsok“ (ako vyzdvihnutie úlohy 1 1100 husárov, ktorým velil) a od tých
čias sa bravúrne vojenské skutky označujú týmto názvom. Odvtedy jeho kariéra prudko stúpala. Mária Terézia mu udelila najvyššie vojenské
vyznamenanie monarchie, udelila mu titul grófa, povýšila ho na poľného maršala a v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch patril k
najvplyvnejším mužom na cisárskom dvore. V rokoch 1774 – 1790 dokhala
dnešnej funkcii ministra obrany. Tak čo, presvedčil som vás, že socha Márie Terézie patrí do Bratislavy?